I keď oneskorene, ale predsa len, rozhodli sme sa na náš web zaradiť aj stránku venovanú nášmu zosnulému priateľovi, zakladajúcemu členovi Speleoklubu Drienka, nielen jaskyniarovi Marošovi Chovancovi, ktorého život ukončila v rozkvete zradná choroba.

Maroš...

Vážení smútiaci, rodičia, Gabika, blízki, priatelia ochranári, jaskyniari, spolužiaci, známi i tí, Marošovi neznámi...
Bolo to teraz v sobotu. Planina nás privítala pokrytá snehom, stromy prašťali v mraze a ostrom vetre. Nedbali sme. Túžba si nás tu zavolala. Počas tvrdej práce sa rodila úplne nová jaskyňa a napriek zime nás hriala nádej, že prerazíme a privedieme ju na svet, kam sa pýtala... Nádej. Jedna napriek zime rozkvitala a druhá, tá, ktorú sme si opatrovali v srdciach odvtedy, čo nám Maroša odviezli do nemocnice, akoby v ostrom vetre zhasínala. Stále horšie a horšie správy v posledných dňoch pribúdali, ale nádej predsa slabučko tlela. V okamihu, keď sa nádej, že sa narodí nová priepasť, naplnila, tá druhá v nás naveky tíško zhasla. V srdci planiny sa v telefóne ozval hlas, ktorý nám zvestoval, že Maroša viac niet. Hlas o to zlomenejší a o to nešťastnejší, lebo patril Marošovej mamičke...


Slnko sa v tej chvíli uberalo k západu. V malom výklenku pri vedľajšej jaskyni, kde sme spolu s Marošom ani nie tak dávno spoločne pracovali, zaškvrčal knôtik zlomenej a zafúľanej sviečky, ktorá dlho ležala v jaskyniarskom batôžteku, nevedno prečo. Mĺkvo, so slzami v očiach, sme hľadeli do plamienka, ktorý napriek vetru bojoval o svoj život. Zhasínal so západom slnka, keď sme schádzali z planiny. V tej chvíli sa rozozvučal zvon v starej zvonici v Joviciach - bolo to ako posledné zbohom planiny, akoby sa s Marošom lúčil celý Slovenský kras, ktorý tak miloval...


Maroš naposledy vydýchol 20. novembra, presne rok po tom, čo v ten istý deň roku 1997 objavil so svojím priateľom Maťom úplne novú, krásnu, nežnú priepasť. Maroš ju nazval menom svojej lásky - Priepasť Gabriela. Nikto z nás netušil, že do roka a do dňa po Marošovom skone sa z úcty k nemu narodí túto sobotu opäť nová priepasť. Dali sme jej meno - Priepasť Maroš. Na čarokrásnej Silickej planine tak Gabriela i Maroš navždy zostanú spolu. Aspoň tam, v tichu temných hlbín, keď im to osud v živote nedoprial...
Príroda sa v Marošovom živote stala miestom, kde sa mu napĺňali sny a túžby, kde prežíval najkrajšie chvíle svojho života so svojimi blízkymi i priateľmi. Stala sa zázrakom, ktorý hltal celou svojou bytosťou, rešpektoval ho, ctil si ho, mal ho rád...


Už ako chlapča poletoval po ortovisku za sídliskom Železníky, kde ho fascinovali mláky s mlokmi, divými kvetmi a všakovakým hmyzom. Rovnako rád spomínal na chvíle, ktoré strávil s oteckom na rybách v ypsilonke nivy Hornádu, či pri Hutke. Tie potulky mu veľmi prirástli k srdcu. Možno odvtedy tak rád vídal lužné porasty vrbín a jelšín. Formoval sa v ňom prekrásny ľudský vzťah ku všetkému živému. Začínal si uvedomovať hrubú silu a bezbrannosť. Tieto dva pojmy ho sprevádzali po celý jeho krátky život. Dozrel, keď si uvedomil, že nechce ublížiť. Ak niekto začína s vegetariánstvom, zväčša myslí v prvom rade na svoje zdravie. U Maroša bol tento pokus výrazom úcty k živým tvorom. Uvedomoval si ich životnú púť a rozmýšľal, či je to tak správne. Mal neuveriteľnú schopnosť empatie - teda schopnosť vcítenia sa do situácie druhých. Mimoriadne vzácnu knihu o veľrybách, ktorú sa nepodarilo zohnať mne, podarilo sa jemu. Len on však dokázal prísť a takýto poklad v našej brandži so šibalským úsmevom len tak darovať a na lístoček pripísať: v rámci zvyšovania vedomostnej úrovne Vám venujem túto publikáciu. Užite si ju v plnom duševnom zdraví. Veselé Vianoce želá akademik Maroš Chovanec, DrSc. Takto urobil radosť mnohým.


V prírode Maroš nič nevnímal technokraticky ako materiál. Všetko to bol organizmus, živý, či neživý. Všetko živé predsa rovnako vnímalo bolesť, smútok, strach, tak ako my a možno trochu inak. Jednostaj myslel na druhých. "Poď už. Nenechajme tam Maťa samého čakať na nás", to bol jeden z mnohých prípadov.
Jediné negatívne emócie, ktoré Maroš v sebe nosil sa týkali tých, čo drancovali lesy, týrali zvieratá, regulovali toky, ubližovali prírode i druhým ľuďom. To, čo sa dialo vo svete sa ho hlboko ľudsky dotýkalo. Nedokázal to pustiť len tak popri sebe niekde do zabudnutia. Veľakrát nemohol pomôcť a preto sa rozhodol neprispieť k tomu zlému a pomôcť, kde sa dá. To bol Marošov prístup. Hlboko ľudský, precítený. Často sme o tom hovorili. "Povedz mi, prečo?!" Tak znela jeho otázka, ktorá naplnila pocit častej bezmocnosti. Maroš rezignoval a opäť sa zviechal. Nebol a nie je to typický naivný prístup mladého človeka. Bol a je to výraz protestu voči otupenosti citov v dnešnom svete. Mali by sme byť naopak na svojho mladého priateľa hrdí. Nepohyboval sa bokom ako krab. Napriek všetkej konformite tohto sveta.


Nepoznal som skromnejšieho človeka v jeho veku. Nikdy sa nedral dopredu aby sa pochválil, či prezentoval. Vždy stál opodiaľ, pozorne počúval a vyjadril sa len vtedy, keď to bolo zmysluplné. Vtedy sa však vyjadroval zreteľne, nekonformne. A pritom rešpektoval názor iného. Nikdy nevyvolával konflikty. Nemal ich rád a odchádzal od nich. Všetci sme si Maroša veľmi obľúbili. Častokrát sa mohol pretrhnúť - ísť s tým, či s tým? Delili sme si ho rovnakým dielom. Priateľka, ochranári, zoológovia, jaskyniari. Milovali sme jeho jemný humor a neuveriteľné, priam virtuózne dodatky, ktoré slová, či vety iných stavali do úplne odlišnej polohy. A tou bol srdečný smiech. Maroš o nás všetkých dbal.


Možno aj preto začínal s tými najzraniteľnejšími tvormi - žabkami a mlokmi. A i keď nemal v tomto smere exaktné vzdelanie, výborne batrachológii a herpetológii rozumel a dokázal kreatívne v tejto odbornej oblasti pracovať. Rád spomínal a rozprával o prekrásnom prostredí Tichého potoka, ktoré pomáhal svojim priateľom z organizácie Ľudia a voda zachovať napriek všetkým technokratickým chiméram a ľudskej nenásytnosti. Rovnako rád sa chystal na potulky s Pištom a Laurou Matisovcami za vtáctvom, či netopiermi, ktoré ho očarili, rád trávil čas s priateľmi Zeme pri oprave starého mlyna v Žarnove, kde si z vlastnej vôle ľudia naprávali i vytvárali svoj vzťah k prirodzenosti bytia. Dlho pomáhal ochranárom zo SZOPK a nadácie SOSNA pretláčať myšlienky, ktoré by mali prirodzene klíčiť v každom z nás medzi ľudí. Nočné záchranné akcie migrujúcich obojživelníkov. Nekonečné povrchové prieskumy v nebezpečných svahoch krasu v každom počasí. Stovky vytiahnutých vedier, úderov krompáčom... Je nemožné spomenúť všetko a všetkých. Sú to stovky akcií, tisíce hodín v neustálom kontakte so svojou druhou mamou - prírodou. A keď už nestíhal pešo, hltal stovky kilometrov na bicykli. Po toľkých akciách sa aj stalo, že keď som ho volal do terénu, ospravedlňujúco sa usmial, že chce aspoň raz za čas ostať doma s mamou. Tou mamou, ktorá s neuveriteľnou trpezlivosťou tŕpla, kedy a či sa zdravý vráti z hlbokých priepastí krasu, či v noci neuviazne kdesi v bahne mokradí, či bicykel ho dovezie i naspäť. Také sú mamy. Všetko znášajú, veď vidia, že je to náš život...


Marošovo posolstvo - dávajte na seba pozor, pomáhajte, rešpektujte prírodu a neubližujte živému. Zbavte svet choroby, symbolom boja proti ktorej sa stal žltý narcis.
Marošova pamiatka spočinie na tajomnej planine Dolný vrch, na dne mohutnej Priepasti Hlinoš - nášho najväčšieho jaskyniarskeho objavu. Tam, kde prebýva Duch Dolného vrchu, ktorý nás v nebezpečnom podzemí sprevádzal a držal nad nami ochrannú ruku. Jeho moc, však, žiaľ nesiahala do ľudského sveta so všetkou tou hrôzou, ktorá sa na našom drahom priateľovi vyvŕšila...
Marošova pamiatka spočinie i na jeho milovanej Tarbucke - posvätnom kopci, ktorý sa náhle dvíha z Východoslovenskej nížiny. Z jej vrcholu sme sa s ním viacerí kochali nádherným výhľadom na nivu Krčavy, tanec lelkov za súmraku, spev výrika, šelest muralisiek a hľadali náš sen - tauricu - ako Maroš tú vzácnu, u nás nikdy nevídanú jašteričku nazýval.
Marošova pamiatka spočinie na dne tak zraniteľnej mokrade pri Iňačovciach, kde prvýkrát v živote uvidel nevídané nočné divadlo - svadobné šantenie nádherných modrých skokanov - arvalisov.
Spočinie i na mnohých iných krásnych miestach, ktoré navštívil s mnohými z nás, ktorí sme dnes tu...


Neuveriteľná, strašná skutočnosť však zbavila Maroša nás a nás jeho. A ak vôbec jestvuje možnosť ako vyjadriť náš nesmierny zármutok a bôľ, snáď najviac sa k nej blíži citát z Hellerovej Hlavy XXII: "Keď už budeš uňho hore, odkáž mu niečo odo mňa. Odkáž mu, že nie je správne, keď musia ľudia mladí umierať. Povedz mu, že ak už vôbec má niekto umrieť, nech sú to tí starí. Chcem, aby si mu to povedal, pretože hovoria o ňom, že je dobrotivý a pritom sa na to díva už strašne dlho."

Tak, drahý náš Maroško, zbohom... Vzácna vyvieračka navždy vyschla. Ak sa niekedy budeš na nás dívať očami kvetov drienky alebo púpav, vedz, že sme nikdy nezabudli. A nikdy nezabudneme. Navždy zostaneš v nás...




I keď Maroš jaskyniarčil len dva a pol roka, zanechal svoje stopy takmer na všetkých planinách Slovenského krasu. Navštívil viaceré významné jaskyne: Hrušovskú, Zbojnícku, Majkovu, Marciho ... Jeho bystrým nohám vyhovovali najmä povrchové akcie, hlavne v ťažkom teréne strmých svahov Dolného vrchu a Silickej planiny, kde sme spolu objavili viacero jaskýň - Za topoľom, Šikmú, Šesťmetrovú, Zavalenú, Zimnú, Svedeckú, Suchú priepasť, Malú Jovickú, Úkryt, Ferovu i najväčšiu jaskyňu slovenskej strany Dolného vrchu - Prastarý výver. Podieľal sa na objavoch a prieskume tzv. Zadných priestorov v Priepasti Hlinoš. Taktiež bol pri objave Klenovej a Lácovej priepasti na Dolnom vrchu a Priepasti Gabriela na Silickej planine. Zúčastnil sa výkopových prác na lokalitách Prútiková, Zabudnutá, Východná a iných ... V roku 1997 sa zúčastnil Lezeckých dní SSS v Beckove, kde získal kvalifikáciu 1. stupňa.