Warning: mysql_result(): supplied argument is not a valid MySQL result resource in /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php on line 65

Warning: Cannot modify header information - headers already sent by (output started at /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php:65) in /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php on line 187
..:: SPELEOKLUB DRIENKA ::..
Logo
Slovenská speleologická spoločnosť
| Úvodná stránka | Z histórie | O drieni | Speleolinky | Download | Zaujímavosti | Členovia |
.: Z činnosti klubu :.
Fotogalérie
Významné objavy
Výskum a prieskum
Fauna a flóra
Bezpečnosť
Ochrana jaskýň
Zahraničné cesty
Výročné správy
Bibliografia
.: Vyhľadaj na webe :.


vodlitniKoupání v Jižních ČecháchUbytování rodin s dětmiChata v České KanaděKunžak v České KanaděGambitPronájem rekreačních objektůVlčí doupěRybářstvíStrmilovský šachový klubChata na SamotěRekreace v soukromíChata u Komorníka
.: RSS :.
Odber noviniek cez RSS
.: Info :.
© Admin
2000-2013


Koniarska planina (konečne) odkrýva svoje tajomstvo
Tibor Máté - Zoltán Jerg - Attila Jerg

Vydané dňa 21. 02. 2006 (Počet prečítaní: 3439)

Koniarska planina patrí medzi najmenej preskúmané planiny v Slovenskom krase. V minulosti sa prieskumníci tejto rozsiahlej krasovej oblasti sústreďovali prevažne na rozlohou väčšie a na krasové javy bohatšie planiny ako sú Plešivecká, Silická či Dolný vrch. Zanieteným prieskumom "veľkých planín", ktorý však priniesol svoje ovocie, sa na Koniar akosi pozabudlo. Sporadické výskumy sa tu napriek neustálemu ruchu v okolí predsa len diali...
Na podnet Ing. Jozefa Grega, CSc. a Samuela Máté sme v uplynulom roku upriamili našu pozornosť aj na túto, na podzemné krasové javy pomerne chudobnú planinu. Výsledkom 18 pracovných akcií je objavenie 3 nových priepastí a 9 svahových jaskýň. Do tohto príspevku sme okrem podrobného opisu troch novoobjavených priepastí začlenili aj prehľad doterajších výskumov a stručnú charakteristiku popisovaného územia (geomorfológia, geológia a hydrológia). Lokality svahov planiny budú predmetom samostatného príspevku.

História prieskumu planiny

Prvé údaje o speleologickom prieskume Koniarskej planiny siahajú do obdobia 2. sv. vojny, kedy bola južná časť Slovenska pripojená k Maďarsku. V tomto období pôsobila na území Slovenského krasu maďarská jaskyniarska skupina, vystupujúca pod skratkou BETE (Budapesti egyetemi turista egyesület). Išlo o výskumné jaskyniarske oddelenie turistického spolku vysokých škôl v Budapešti (a BETE barlangkutató szakosztálya). Skupina pod vedením Ing. H. Kesslera a geológa Dr. K. Bertalana, v ktorej ako iniciátori prieskumných prác a hlavní informátori pôsobili miestni obyvatelia Š. Varga, Z. Krupár a J. Seneš (v tom čase študenti vysokých škôl v Budapešti), v rokoch 1942-44 na území Slov. krasu (prevažne v oblasti Silickej planiny) preskúmala okolo 50 jaskýň a priepastí (Lalkovič 1997). Ako to vyplýva z maďarského časopisu Barlangvilág (roč. 1943/dec., zv.XIII), Zoltán Krupár zmapoval v roku 1942 Priepasť "na hradnom temene" (Hradná priepasť, Vár-lyuk), hlbokú -26 m (Grego 1987). V povojnových rokoch lokality Koniarskej planiny opisuje J. Seneš. Takisto spomína Priepasť "na hradnom temene" a tiež vyvieračku v Gemerskej Hôrke (Päťročnica) a s ňou pravdepodobne súvisiaci Ponor slepej dolinky (Seneš 1950). Známe sú aj poznámky z päťdesiatych rokov vo forme turistického sprievodcu (Stárka-Blaha 1956). V týchto prácach však chýbajú presné mapy a podrobnejší opis priestorov.
V roku 1958 A. Kemény pracoval na diplomovej práci "Geomorfologické pomery planiny Koniar" pre Katedru fyzickej geografie Univerzity Komenského. Výsledky svojej práce publikoval v Geografickom časopise (Kemény 1961a). Z praktického jaskyniarskeho hľadiska je však dôležitejšia jej skrátená verzia, zameraná na podzemné krasové javy planiny, uverejnená v zborníku Slovenský kras (Kemény 1961b). Autor v oblasti Koniarskej planiny (v jej južnej časti) navštívil 5 v tom čase známych krasových javov (Pivničná d., Skalická j., Hradná p., Ponorová j. na planine, Ponor slepej doliny). V príspevku je uvedený opis a lokalizácia vyššie uvedených lokalít, náčrt pôdorysu Skalickej jaskyne a situačná mapa južnej časti planiny.
V roku 1974 pri budovaní drenážneho tunela proti zosuvu pôdy a podmývaniu železničnej trate Plešivec-Muráň bola objavená Blatná jaskyňa na južnom úpätí planiny (Grego 1987).
O speleologickej činnosti a jaskyniach v SZ časti Koniarskej planiny v speleologickej literatúre sa nachádzajú len ojedinelé zmienky. V roku 1963 uvádza J. Bárta Jaskyňu v Zízelnom, v ktorej našiel r. 1955 stopy po stredovekom osídlení (Bárta 1963). V druhej polovici päťdesiatych rokov pod vedením F. Szarku zo Šivetíc začali členovia bývalej OS Gemer-Licince odkrývačské práce vo vyvieračke Pod Hlavištím (Hlavište) pri Gemerskej Teplici (severozápadné úpätie planiny). Na viacerých akciách, ktoré usporadúvali takmer týždenne vyrazili proti toku asi 20 m dlhú chodbu a značne znížili hladinu vody. Po náročnej práci ich čakal objav (rok 1959). Aj keď odkryté priestory novoobjavenej Gemersko-teplickej jaskyne boli prevažne nízke, bez významnejšej výzdoby, bol to predsa len najväčší úspech skupiny. Objav však nebol nikde uverejnený. V období prác na Gemersko-teplickej jaskyni licinskí jaskyniari pracovali aj na ďalších lokalitách Jelšavského krasu a Koniarskej planiny. Na Striebornej lúke pod Slovenskou skalou otvárali niekoľko závrtov a prepadlísk. V jednom z nich sa dostali do hĺbky 6-8 m (Benedek-Gaál 1985). Ich najvýznamnejším úspechom v tejto oblasti bolo objavenie priepasti Strieborná jama (-51,4 m). Presný dátum objavu nie je známy. Podľa ústnych informácií však vieme, že skupina nadšencov pod vedením F. Szarku v druhej polovici päťdesiatych rokov prekopala malý zasutený otvor na severnom svahu kopca Strieborník a pomocou rumpála s oceľovým lanom sa dostala do priepasti. Stopy po záreze lana vo vápenci pri otvore sú badateľné aj dnes (Gaál-Vytřísal 1997). Začiatkom sedemdesiatych rokov došlo k všeobecnej stagnácii skupiny. Postupne sa prestalo pracovať na lokalitách Jelšavského krasu a Koniarskej planiny. V roku 1975 začínajú na Koniarskej planine (hlavne Veterník, vyv. Rybník pri Nováčanoch, Gemersko-teplická jaskyňa a iné) pôsobiť mladí jaskyniari z Rimavskej Soboty, ktorí sú po odtrhnutí z OS Rimavská Sobota združení pod vedením J. Gaála v novej OS Šafárikovo. Jedná sa o úplne nových ľudí, ktorí však podľa všetkého čerpali mnoho informácií od F. Szarku (Benedek-Gaál 1985; Hochmuth in verb., 2000). Títo v roku 1979 našli pokračovanie Gemersko-teplickej jaskyne, ktorej celková dĺžka dosiahla cca 500 m a v pukline nad vyvieračkou Rybník (Nováčany) prenikli do vzdialenosti 9 m (Hlaváč 1980). Plán Gemersko-teplickej jaskyne z literárnych zdrojov nie je známy, napriek tomu, že už bola zameraná (Hlaváč 1983). Zaujímavá je aj zmienka o registrovaní neznámej 6 m hlbokej priepasti na planine touto skupinou (Hlaváč 1984).
V prvej polovici osemdesiatych rokov vykonávali v južnej časti planiny prieskumnú a dokumentačnú činnosť členovia OS Rožňava (J. Grego, M. Siman, K. Cselényi, Ľ. Siman, N. Kovács). O výsledkoch týchto výskumov informujú príspevky J. Grega (1985, 1987). Na lokalite Ponor slepej doliny pracovali aj J. Ščuka a R. Boroš (OS Rožňava), kde sa im podarilo dostať do vzdialenosti asi 20 m (J. Grego in verb., 2000).
V rokoch 1994-98 robili prieskumné a sondovacie práce v Priepasti pod Veterníkom (SV časť planiny) členovia speleoklubu Badizer-Plešivec, kde dosiahli hĺbku asi -50 m (Kankula 1997).
Dňa 6. 10. 1995 a 26. 8. 1996 členovia jaskyniarskeho klubu SMOPaJ-Rimavská Sobota a Ľ. Gaál-gestor SAŽP na ochranu jaskýň uskutočnili dve pracovné akcie v SZ časti Koniarskej planiny, počas ktorých zamerali Jaskyňu v Zízelnom (17 m), malú jaskyňu nad ňou (10,2 m) a zdokumentovali Striebornú jamu s hĺbkou -51,4 m (Gaál-Vytřísal 1997).
Najnovšie výskumy zahŕňa tento dvojdielny príspevok.

Charakteristika územia

Koniarska planina patrí medzi najmenšie planiny Slovenského krasu a tvorí jeho najzápadnejšiu časť. Rozprestiera sa na ploche približne 50 km2. Jednoznačné vymedzenie oblasti je len z východu, kde ju od Plešiveckej planiny oddeľuje dolina rieky Štítnik. Zo západu a severu môžeme vzhľadom na geologickú stavbu územia považovať za hranicu Chvalovský priesmyk (Hucín) a sedlo Strieborné (501 m n.m.). Na juhu planina prechádza do Licinskej pahorkatiny Rimavskej kotliny; spojnica G.Hôrka-Licince (Grego 1987). Najväčšie výšky dosahuje planina v strednej časti (Veterník 610 m-najvyššia kóta, Pipíš 594 m), odkiaľ postupne klesá k juhu cez Koniar (488 m) po kužeľ Hôrky (360 m) v najjužnejšom cípe. Morfologicky môžeme planinu rozdeliť na dve časti, vymedzené medzi kótami: Hôrka (360 m) a Pipíš (594 m), tzv. "Južná časť" a medzi kótami Veterník (610 m) a Strieborník (553 m), tzv. "Severná časť". Vo svahoch planiny sú známe početné "bralné ostrovy" (Rysie skaly, Krkavčie skaly - Holló kő, Zúgó kő...), ukrývajúce v sebe mnohé jaskynné otvory. Podrobnejšie sa územím Koniarskej planiny (hlavne geomorfológiou) zaoberal vo svojej práci A. Kemény (Kemény 1961a) a J. Grego (Grego 1985, 1987).
Medzi "Severnou a Južnou časťou" je tiež rozdiel v povahe horninového prostredia. Kým "severná časť" má pestrú geologickú stavbu v zložení svetlokryštalických hončianskych a reiflinských (sivé lavicovité rohovcovité váp.) vápencov príkrovu Slovenskej skaly s polohami gutensteinských vápencov najvyššieho spatu (južné svahy "Severnej časti" budujú výhradne gutensteinské dolomity spodného anisu), pre "Južnú časť" sú charakteristické strednotriasové wettersteinské (viac ako polovica územia) a steinalmské vápence. V strednej časti tejto oblasti sa vyskytuje tenký pás bridlíc (slienitých váp.) verfénskeho súvrstvia, gutensteinských vápencov a dolomitov, ktoré prechádzajú na jej západnú rázsochu, smerom na obec Hucín. Úpätia planiny sú lemované deluviálnymi sedimentami; hlinito-kamenitými svahovinami (Mello et al. 1996).
Odvodňovanie planiny nie je až také výrazné ako na okolitých planinách, kedže sa tu nenachádzajú typické mohutné vývery (a s tým súvisiace jask. systémy). Vyvieračky sú síce stále (prevažná väčšina), no s malým prietokom vôd. Najhustejšie sú vývery zastúpené na južnom úpätí planiny (Päťročnica, Pivničná j., Blatná j., 2 pramene pri G. Hôrke). Z vyvieračiek nachádzajúcich sa medzi obcami Hucín a Gemerský Sad (Nováčany, cca 3 vývery), ktoré odvodňujú západný výbežok planiny je zaujímavý výver Rybník (južne od G. Sadu). Zo svojou maximálnou výdatnosťou 368 l/s patrí medzi najvýdatnejšie vyvieračky planiny (Hanzel in Mello et al. 1997). Vyvieračka Hlavište (Gemerské Teplice) je pozoruhodná so svojím jaskynným pokračovaním v podobe Gemersko-teplickej jaskyne. Okrem týchto sa však zatiaľ nikde nespomenuté vyvieračky (okrem jednej) vyskytujú aj pozdĺž východného svahu planiny, v širšom okolí obce Pašková (celkovo 3).
Opis vyvieračiek na východnom úpätí:
- Prvá vyvieračka (zo severu), tzv. Hučiaca (Zúgó) sa nachádza cca 1,3 km na SZ od Paškovej, hneď vedľa lesnej cesty vedúcej z Paškovej okolo planiny do Nováčan (resp. na povrch). Jej prietok nie je stály, v období sucha vysychá. V čase jarného topenia sa snehu, prípadne v daždivých letných mesiacoch však Zúgó chŕli "zo seba" poriadnu masu vody. V období rokov 1992-96 sme na mieste výveru vôd hĺbili sondu. Dostali sme sa do hĺbky asi 8 m, bez vystuženia (celá sonda bola iba v sedimentoch). Tu sme museli prácu prerušiť kvôli objektívnemu nebezpečenstvu zrútenia sa labilných stien. Počase sa sonda neustále zasypávala a v súčasnosti sa tu nachádza asi 1 m hlboká studňa. Práce na tejto lokalite boli do značnej miery vyvolané S. Mátém, nadšeným prieskumníkom planiny (tiež Plešiveckej). Podľa vyvieračkysa nazýva aj skala, nachádzajúca sa presne nad výverom vo svahu planiny.
- Druhý výver sa nachádza asi 400 m na J od Paškovej, tzv. Studnička (Kútyika). Vody vyvierajú na poli asi 70 m naľavo od cesty z Plešivca do Paškovej. Na mieste pôvodného výveru bola v 50-tych rokoch vybudovaná betónová nadrž na zachytávanie a odvádzanie vody pre miestne JRD. Neskôr sa voda zaviedla aj na začiatok obce, kde sa využíva ako pitná voda. Prameň je stály, s nízkym prietokom vôd. Podľa A. Keménya (Kemény 1961a), ktorý sa o ňom stručne zmieňuje (prameň XII) vznikol na styku verfénu s nadložnými vápencami na krídle antiklinály. Predpokladá tiež jeho hlboko cirkulujúcu vodu, prípadne jej hemitermický charakter (zo správ miestneho obyvateľstva o v zime príjemne teplej vode).
- Asi 1 km na juh od obce sa nachádza tretí výver, Trávna vyvieračka (Gyepű forrás), hneď vedľa cesty z Plešivca do Paškovej (v mieste, kde sa cesta najviac priblíži k úpätiu planiny; v najnižšom bode cesty). Vyvieračka pozostáva z dvoch výverov, z ktorých spodný (pod cestou) je aktívny po celý rok. Prietok je stabilný. Horný výver (nad cestou) je občasný, aktívny len počas jarného topenia sa snehu alebo v daždivých letných mesiacoch. Podobne ako pri Zúgő aj táto chŕli zo seba obrovskú masu vody, ktorá v minulosti často zaplavovala cestu pod výverom. Práve na mieste občasného výveru v roku 1957 (?) pracovali amatérski "jaskyniari" z Paškovej (Š. Sütő, bratia Sebő-ovci, bratia Erdődi-ovci a iný) s cieľom preniknúť do jaskynnej sústavy, ktorú tu predpokladali, inšpirovaní pritom nedávnym objavením Gombaseckej jaskyne. Pomocou trhacích prác tu razili sondu do sutiny, odpracovali asi 5-6 akcií, no kedže sa tu systém nijako neukazoval a sonda sa neustále explóziami zasypávala, lokalitu opustili (S. Máté in verb., 2000). Nové snaženie tu bolo vyvolané opäť S. Mátém. Nad zasypanou, pôvodnou sondou sme v roku 1997 začali hĺbiť novú sondu, takisto bez vystuženia. Práca bola neefektívna, lebo dno sondy sa stále zanášalo sutinou zo stien. Dosiahnutím hĺbky asi 5 m (skalný masív) sme lokalitu opustili. Vyvieračka odvodňuje strednú časť planiny.

Nové lokality

Po neúspešných akciách vo vyvieračkách sme sa sústredili na svahy planiny a to do oblastí rozsiahlych "ostrovných brál", čím sa nám podarilo lokalizovať niekoľko svahových jaskýň (in prep). Od roku 1997 je našim pracovným "rajónom" Plešivecká planina. Početné objavy na PP nás preto totálne z Koniara zviedli. Dokonca ešte aj Samu Máté sa na čas preorientoval na túto planinu a kopal s nami. Po čase však, keď zistil, že objavy na Plešiveckej sú síce milé, no on sa do nich ani len pozrieť nemôže (liezť sa mu ani za svet nechce naučiť), opäť sa obrátil na Koniar (rok 1999). Viacmenej len sám chodil po povrchu a vyhľadával tie už z Plešiveckej dobre známe prepadliská, či depresie.
To bolo nám prekvapenie, keď raz večer, kedy sme sa vracali z PP nám zvestoval objav aj na Koniari!!! Ľady sa konečne pohli aj nad Koniarskou planinou. Bolo to práve 7. mája 1999, kedy Samo oslávil svoje jubilejné 50. narodeniny a ako darček dostal novú priepasť.
Jubilejná priepasť
Dňa 6. mája 1999 počas povrchového prieskumu východného okraja planiny (pod kótou 517 m-Záseky) boli S.Mátém nájdené dve depresie, ležiace v tesnej blízkosti vedľa seba (5 m), neskôr označené ako S-1 (dnešný vchod č. 2) a S-2 (dnešný vchod č. 1). Obe mali nepatrné rozmery. V depresii S-1 holými rukami vykopal asi 0,5 m hlbokú sondu, tvorenú väčšími kameňmi, keď sa pred ním otvorila malá škára, vedúca do neznámych priestorov. V sondovaní objaviteľ pokračoval aj v nasledujúcich dňoch, 7. a 8. mája, kedy sa mu podarilo obnažiť a spriechodniť ústie novoobjavenej priepasti. My traja sme aj v týchto dňoch pracovali na Plešiveckej planine a keď nám Samo s radosťou oznamoval, čo objavil, nechceli sme mu uveriť. Ďalší deň, teda 9. mája sa celá naša štvorčlenná partia vybrala na Koniarsku planinu, aby sme nie každodenné objavy videli na vlastné oči. V novoobjavenej priepasti sa T. Máté pokúsil o prvozostup, ale hneď pod vchodom ho zastavila neprielezná úžina. Rozhodli sme sa preto sondovať v depresii S-2, ktorá bola zatiaľ nedotknutá. Pôvodne asi 0,3 m hlboký pokles sme (poniektorí) do večera prehĺbili na -2 m. Na stenách sa objavili staré sintrové náteky. V sondovaní na lokalite sme pokračovali sporadicky. Z iniciatívy S. Mátého sa v dňoch 29. júla a 31. augusta depresia S-2 prehĺbila až do -4 m a zároveň sa otvorila medzera, ústiaca do neznámeho pokračovania. Akusticky bolo dokázané prepojenie s priepasťou S-1, ktoré sme tu predpokladali už od začatia sondážnych prác, čím by sa obišla úžina v S-1. Na akciách 17. a 19. septembra sa S. Mátému podarilo ústie priepasti spriechodniť na prielezné rozmery. Prvo-prieskumná akcia v Jubilejnej priepasti sa uskutočnila 8. októbra. Po preskúmaní dómu (Z. Jerg a S. Máté) sme objavili dve miesta nádejné na ďalšie pokračovanie: úžiny pri m.b. 4 a 9. Úžinu pri m.b. 4 sa nám úspešne podarilo rozšíriť dňa 10. októbra, po prieskume Orechovej priepasti a tak objaviť ďalšie pokračovanie priepasti do hĺbky -16 m. Tento priestor mal pôvodne ešte jeden, neprielezný vstup, ktorý rozširovali S. Máté a A. Jerg dňa 9. októbra, neskôr sa zasypal sutinou z úžiny pri m.b. 9. Úžinu pri m.b. 9, "medzi sintrami" spriechodnili po akcii 20. novembra (Z. a A. Jergovci, S. Máté) až dňa 10. decembra A. Jerg a S. Máté. Naďalej však ostala extrémna, nie pre hocikoho prielezná. Bola to tiež posledná akcia v rámci prolongácie priepasti.
Priepasť sa nachádza vo východnej časti planiny (asi 1,8 km na J od Paškovej), pod západným svahom okrajového kopca Záseky (Gyepű tető) s kótou 517 m. Vchody lokality, vzdialené od seba 5 m sa nachádzajú vo východnom svahu závrtu s kótou 467 m, asi 200 m na JZ od kóty 517 m. Nadmorská výška: 483 a 484 m n.m.
Silne tektonicky postihnutá priepasť pozostáva z dvoch horizontálnych etáží. Oválny vchod (č. 1) s priemerom 1 m vedie vykopanou sondou nepravidelného profilu do hĺbky -3 m na malú plošinku. Odtiaľ na východ priepasť pokračuje úzkou šachtou, ktorá v hĺbke 10 m vyúsťuje na dno menšej siene s rozmermi 4,5x2 m. V strope siene je viacero komínovitých výbežkov. Dno pokrýva stvrdnutá hlina a zhora napadané kamene. V SV rohu, pri m.b. 9 sa dá zliezť na malú zasintrovanú plošinku. Na jej sev. strane sa nachádza extrémny prielez do slepého výbežku, ktorého hlinité dno je v hĺbke -14,4 m. Zo sev. konca siene vybieha komín s hlinitým svahom a cez neprielezné zúženie vyúsťuje do južného rohu sondy S-1 (vchodu č. 2). Pri m.b. 4 priepasť pokračuje úzkym prielezom, ktorý vyúsťuje do stropu 0,9 m širokej a 6 m hlbokej pukliny. Hlinité dno pukliny je najhlbším miestom priepasti (-16 m). Puklina je dlhá 6 m a mierne sa stáča na SV. Na jej konci vedie dohora 6 m stupeň, vyššie s hlinitým svahom pod 9 m vysoký komín, ktorý končí závalom blízko povrchu. O tom svedčia aj korienky v závale a plytký pokles na povrchu. Polygónový ťah má dĺžku 48,66 m.
Výzdoba priepasti je bohatá. Tvoria ju staré, zvetralé sintrové útvary rôznych foriem (a farieb) a množstvo pizolitov. Veľmi pekná, biela výzdoba sa nachádza v komíne medzi vchodmi jaskyne (Biely komín). V sienke bola nájdená vypreparovaná fosília, bližšie neurčeného druhu. Dôsledkom intenzívneho prúdenia vzduchu medzi dvoma vchodmi priepasti je v sienke citeľne chladno a "veterno". Dňa 19. 12. 1999 sme tu namerali teplotu len 2,9°C. Za ideálnych podmienok (v zimných mesiacoch) možno predpokladať jej zaľadnenie. Na pomery Koniarskej planiny je to jednoznačne zaujímavá lokalita.
Puklinová priepasť
Kedže sa 9. mája 1999 pokus o prvozostup v Jubilejnej priepasti skončil neúspešne, "chytili" sme sa depresie S-2, asi 5 m na J od jej vtedajšieho vchodu (S-1, terajší vchod č. 2). Nespokojný T. Máté (pokusný prvozostupiteľ) sa vydal na povrchový prieskum okolia s cieľom nájsť nový otvor. To sa mu aj čuduj sa svete naozaj podarilo, dokonca hneď v susednom závrte. Za hodinku roboty v plytkom prepadlisku (hĺbka asi 0,2 m) stihol vykopať novú priepasť, v ten deň ešte len s neprielezným vchodom. K lokalite sme sa vrátili 30. mája v zložení Z. Jerg, S. Máté a T. Máté, kedy sme vykopali ďalší meter a priepasť tak spriechodnili. Pod otvorom sa črtal asi 8 m hlboký, puklinovitý priestor (poobede sa S. Máté a Z. Jerg venovali sondovaniu pri Jubilejnej - dnešný vchod č.1). Priepasť sme preskúmali 6. júna.
Puklinová priepasť sa nachádza v susednom závrte na Z od Jubilejnej pr., vo vzdialenosti asi 160 m, resp. 330 m na ZJZ (azimut 256°) od kóty 517 m - Záseky (Gyepű tető) pod juhovýchodnou hranou väčšieho škrapovitého závrtu. V severovýchodnej stene závrtu je malá čistinka s veľkým pňom. Nadmorská výška: 480 m n.m.
Celá priepasť je založená na jednej vertikálnej poruche smeru 350 - 170°, ktorá je dobre vysledovateľná aj na povrchu. Vchod s rozmermi 0,6x0,5 m sa otvára na dne vykopaného prepadliska v hĺbke 1 m pod povrchom a vedie úzkou puklinou na hlinité dno do hĺbky -7,5 m. Svetlosť šachty je 0,5x2 m s množstvom zaklinených kameňov a hlinených plošiniek. Výzdoba sa vyskytuje len sporadicky (náteky). Z hľadiska ďalšieho možného postupu je dno neatraktívne. Asi 20 m na S od vchodu sa nachádza plytké, na objav priepasti nádejné prepadlisko (Z-1).
Orechová priepasť
Reťazec objavov sa však nájdením vchodov Jubilejnej a Puklinovej pr. neskončil. Zásluhou S. Máté-ho pribudol na konto Koniara ďalší nový otvor. Ešte v deň objavenia Jubilejnej priepasti bola v susednom závrte nájdená depresia s budúcou Orechovou priepasťou... Samo nás na ňu upozornil 9. mája (v deň, kedy bola objavená Puklinová pr.) vetou: "Chlapci, tu určite bude diera!" Typická iniciálna depresia (ako z Dolného vrchu) s "evidentným splachom terra-rossy do neznáma" sa nám síce zapáčila, ale pre už spomínané "povinnosti" na Plešiveckej planine sme na ňu akosi stále nemali čas. A zase to ostalo na Sama, ktorý sa sem vrátil po objavení nového vchodu Jubilejnej priepasti, dňa 19. septembra 1999. Po odstránení asi 0,5 m hrubej pôdnej vrstvy a kameňa sa pred ním otvorila neprielezná škára, cez ktorú kamene prepadávali do značnej hĺbky. Samo ju odhadol až na 50 m! O názve: Na akcii 24. septembra (Z. Jerg a T. Máté) sme k večeru vyšľapali na planinu, s úmyslom pozrieť sa na novú priepasť, či je to vôbec pravda (predtým sme boli ešte pri Jubilejnej, kde sme sa pokúsili o prvozostup do vstupnej šachty, bez lana to však nešlo). Skutočne, v depresii bol otvor. Kedže ani jeden kameň v okolí sa do škáry "vchodu" nevopchal, hádzali sme do jaskyne orechy, ktoré sme si nabalili pred cestou (babka ich má celé vrecia). Podľa pádov orechov sme usúdili, že priepasť môže byť hlboká tak do 30 m. Samo sa teda sekol o 20 m, čo pri vytržení z objavu nie je až tak veľa. Už v úplnej tme sme na lokalite nevedeli urobiť nič. Priepasti "prischol" názov: Orechová. (Cestou domov sme sa zastavili pri sonde S-4, kde sa Z.Jergovi stala nepríjemná nehoda, keď sa pošmykol na škrape a do krvi si zdral kožu na píšťale.) Dňa 9. októbra lokalitu navštívila dvojica S. Máté a A. Jerg za účelom spriechodnenia neprielezného ústia. Na poslednej akcii sme aj kúsok zapochybovali nad jeho rozmermi, či sa bude dať vôbec preliezť. Avšak po vykopaní asi 1 m hlbokej sondy pred neprielezným vchodom sa odkryl úplne nový, prielezný otvor. Vchody boli odseba predelené mohutným blokom, ktorý sa nám už nepodarilo odstrániť. Ešte posledné úpravy (očistenie masívu od hliny...) a priepasť je pripravená na prieskum (10. október 1999).
Vchod Orechovej priepasti sa nachádza cca 120 m na ZSZ od kóty 517 m - Záseky, resp. 150 m na SSV od Jubilejnej priepasti vo výchonej stene závrtu spadajúcej sem zo spomenutej kóty. Otvára sa asi 10 výškových metrov nad dnom závrtu s kótou 474 m, ktorého severná hrana susedí s okrajom planiny (pikoška: v závrte bolo odpálených 8 mín (!), nájdených pri povrchovom prieskume okolia). Nadmorská výška: 484 m n.m.
Priestory priepasti sa viažu na mohutnú dislokačnú zónu, križujúcu sa v centrálnom dóme. Vchod (0,5x0,3 m) sa nachádza na dne vykopanej sondy s rozmermi 1,5x1 m v hĺbke -1,2 m. Od vchodu pokračuje úzka vstupná šachta uklonená na juh (sklon poruchy 70°), ktorá sa v hĺbke -10 m stáča o 120°, napájajúca sa pritom na poruchu SV-JZ. Bočný meander a korózne brity v tejto časti svedčia o pomernej juvenilnosti priestorov. Strmo uklonenou šachtou (chodbou) s hlinitým dnom sa dostaneme cez 5 m stupeň v jej závere do centrálneho dómu s rozmermi 8x5 m. Výška dómu sa pohybuje v rozmedzí od 4-6 m; z jeho stropu sa odpájajú 4 komíny. Prvý (viď plán), najvyšší má oválny profil s priemerom 1,5 m s absolútne kolmými stenami a jeho výšku sme odhadli až na 15 m, čiže sa značne približuje k povrchu. Druhý komín je vysoký 3,5 m, pozoruhodný s až 4 m dlhým vlásočnicovým korienkom stromu, visiaceho volne v priestore. Tretí a štvrtí komín vybieha zo stúpajúceho záveru dómu a je vytvorený na poruche SZ-JV, pozdĺž ktorej sa vytvorila aj 6 m dlhá chodba s vertikálnym vstupom (0,5x0,3 m; -1,5 m). Obe komíny sú asi 8 m vysoké so zaklinenými balvanmi pri strope. Je možné, že horolezeckou metódou by sa tu dali dosiahnuť vyššie položené priestory. Dno dómu pokrývajú kamene a zopár veľkých blokov. Pokračovanie priepasti do hĺbky je približne pod prvým komínom. Dóm sa prudko zvažuje k ústiu 3 m stupňa so zasintrovaným kameňom. Z jeho dna klesá krátka chodba, končiaca sa zúžením v hĺbke -32,5 m (polygónový ťah má dĺžku 49,08 m). Znížením sutiny sondou sa dajú očakávať nové, zatiaľ neznáme priestory.
(Celkom pekná) výzdoba sa v priepasti vyskytuje len v bočnej pukline na dne 3 m stupňa pri m.b. 10, kde ju reprezentujú biele (až ružové!) sintrové náteky a stalaktity. Zaujímavé sú "nesintrové" útvary v podobe 5-7 cm vysokého stalagmitového lesíka (bočný priestor v stene šachty pod m.b. 3) vytvoreného z hliny.
Orechová priepasť so svojou hĺbkou -32,5 m je tretia najhlbšia priepasť Koniarskej planiny. Na prvom mieste je Strieborná jama (-51,4 m), na druhom Priepasť pod Veterníkom (cca -50 m).

Záver

Možnosti nájdenia otvorených vchodov do podzemia Koniarskej planiny sú minimálne. K (aj pekným) objavom treba preto hľadať iné cesty. Ako jedna z najlepších sa v poslednom období v Slovenskom krase ukazuje metóda otvárania iniciálnych depresií (Lešinský 1997, 1999), čo prispelo k úspechu vo viacerých prípadoch (napr. Dolný vrch, Silická planina, Plešivecká planina). Takýmto spôsobom by sa mohol značne zvýšiť počet jaskýň (lokalít) registrovaných na planine (súčasný stav cca 37 lokalít), čím by sa možno stala rovnocennou s ostatnými planinami Slovenského krasu. Ako samostatný celok tohoto územia by si vskutku zaslúžila viacej pozornosti zo strany speleológov. Čo sa týka svahov planiny, tie pravdepodobne zostanú naďalej najmenej preskúmané, ukrývajúce v sebe ešte množstvo neodkrytých tajomstiev...
Za konzultácie a poskytnutie ťažko dostupnej odbornej literatúry patrí naše poďakovanie J. Gregovi a Z. Hochmuthovi.

Literatúra

BÁRTA, J., 1963: Desať rokov speleoarcheologickej činnosti archeologického ústavu SAV. In: Slovenský kras 4, pp. 87-97
BENEDEK, L., GAÁL, Ľ., 1985: Prví prieskumníci v Jelšavskom krase. In: Spravodaj SSS 3-4/1985, pp. 38-38
ERDÖS, M., 1990: Súpis krasových javov v CHKO Slovenský kras. mnscr., archív SMOPaJ L. M. prac. Košice, p. 68
GAÁL, Ľ., VYTŘÍSAL, M., 1997: Strieborná jama na Koniarskej planine. In: Sinter 5/1997, pp. 8-9
GREGO, J., 1985: Kras južnej časti planiny Koniar v Slovenskom krase. mnscr., archív SMOPaJ L. M. prac. Košice, p. 16
GREGO, J., 1987: Krasové javy južnej časti planiny Koniar. In: Spravodaj SSS 1-2/1987, pp. 15-23
HLAVÁČ, J., 1980: Správa o činnosti SSS za rok 1979. In: Spravodaj SSS 1/1980, pp. 18-29
HLAVÁČ, J., 1983: Správa o činnosti SSS za rok 1981. In: Slovenský kras 21, pp. 277-289
HLAVÁČ, J., 1984: Správa o činnosti SSS za rok 1982. In: Slovenský kras 22, pp. 281-292
HOCHMUTH, Z., 1996: Geomorfologické pomery centrálnej časti Revúckej vrchoviny a priľahlých častí Rimavskej kotliny a Slovenského krasu. In: Geografické práce VI, č. 1, Katedra geografie PdF UPJŠ Prešov, p. 110
JERG, Z., JERG, A., MÁTÉ, T., 1992-2000: Denníky z akcií + TD. mnscr., Rožňava-Košice
KANKULA, J., 1997: Priepasť pod Veterníkom. In: Spravodaj SSS 1/1997, pp. 23-25
KEMÉNY, A., 1961a: Geomorfologické pomery planiny Koniar. In: Geografický časopis XIII, č. 2, pp. 104-139
KEMÉNY, A., 1961b: Podzemné krasové formy planiny Koniar. In: Slovenský kras 3, pp. 126-130
LALKOVIČ, M., 1997: Krasové javy Slovenského krasu vo svetle súčasného poznania. In: Ochrana krasových javov a krasových území, Zborník referátov, Brzotín, pp. 12-21
LEŠINSKÝ, G., 1997: Depresia v krase - inšpirácia pre nespokojných. In: Spravodaj SSS 4/1997, pp. 19-23
LEŠINSKÝ, G., 1999: Súčasný stav, východiská a perspektívy dobrovoľného jaskyniarstva v Slovenskom krase. In: Výskum a ochrana prírody Slovenského krasu (Šmídt, J. ed.), SAŽP, Brzotín 1999, pp. 65-70
MELLO, J. et al., 1996: Geologická mapa Slovenského krasu. In: Regionálne geol. mapy Slovenska 1:50 000, GS SR, Bratislava
MELLO, J. et al., 1997: Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenského krasu 1:50 000. GS SR, Bratislava, p. 175
SENEŠ, J., 1950: Problémy a možnosti speleológie v Juhoslovenskom krase. In: Krásy Slovenska 27, pp. 134-141
STÁRKA, V., BLAHA, L., 1956: Juhoslovenský kras. Martin, p. 112

Celý článok | Autor: Tibor Máté | Vytlačiť článok
.: Spomienka :.
Maroš
.: Naj jaskyne SR :.
Najhlbších 50
Najdlhších 50
.: Naj jaskyne sveta :.
NSS World
Deep Cave List

NSS World
Long Cave List
.: Software :.
Therion
Survex
.: Náhodný obrázok :.
Tábor pri vchode do Slovačky jamy
Tábor pri vchode do Slovačky jamy, foto: J. Psotka
zobrazení: 1166
.: Počítadlo :.

Tento web site bol vytvorený prostredníctvom phpRS - redakčného systému napísaného v PHP jazyku.