Warning: mysql_result(): supplied argument is not a valid MySQL result resource in /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php on line 65

Warning: Cannot modify header information - headers already sent by (output started at /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php:65) in /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php on line 187
..:: SPELEOKLUB DRIENKA ::..
Logo
Slovenská speleologická spoločnosť
| Úvodná stránka | Z histórie | O drieni | Speleolinky | Download | Zaujímavosti | Členovia |
.: Z činnosti klubu :.
Fotogalérie
Významné objavy
Výskum a prieskum
Fauna a flóra
Bezpečnosť
Ochrana jaskýň
Zahraničné cesty
Výročné správy
Bibliografia
.: Vyhľadaj na webe :.


vodlitniKoupání v Jižních ČecháchUbytování rodin s dětmiChata v České KanaděKunžak v České KanaděGambitPronájem rekreačních objektůVlčí doupěRybářstvíStrmilovský šachový klubChata na SamotěRekreace v soukromíChata u Komorníka
.: RSS :.
Odber noviniek cez RSS
.: Info :.
© Admin
2000-2013


Poznávacia výprava na planinu Padiš - Rumunsko 2001

Vydané dňa 21. 02. 2006 (Počet prečítaní: 2400)

Štvrtok, 12. júla 2001. Sú štyri hodiny ráno, ešte tma. Noc sme strávili v útulnej maštali. Včera sme sa kúsok zdržali v miestnej krčme a tie tri hodinky spánku nás nie a nie prebrať k životu. "Chlapci, vstávame", ozýva sa Vlado, "čaká nás cesta domov". Bhuk - zapaľujem svetlo a rozhliadam sa vôkol. Už si spomínam na všetko..., modrá obloha, tmavozelené lesy a snehobiele skaly s čiernymi jaskynnými otvormi. Je to farebná kombinácia, ktorá nás sprevádzala celým, takmer dvojtýždňovým pobytom na planine Padiš v Rumunsku...
Návšteva zahraničných krasových území v našom speleoklube nemá bohatú históriu. Niekedy v zime 2000 padol návrh návštevy Rumunska s oboznámením sa s prírodnými zaujímavosťami, hlavne krasu. Skôr, či neskôr sa nápadu chytili viacerí. O pozháňanie rôznych, na cestu potrebných podkladov sa postaral V. Papáč. Krasové územie planiny Padiš, kde sme sa rozhodli našu výpravu uskutočniť je súčasťou pohoria Bihor, ktoré tvorí strednú časť masívu Apusenských vrchov. Geologická stavba územia je komplikovaná, v striedaní nepriepustných vrstiev s tektonicky silne rozrušenými karbonátmi. Vodná sieť vápencov sa rozdeľuje do geologicky určených rozvodníc, čím sa vytvára mozaika samostatných povodí (Magdolen 1988). Vyskytujú sa tu všetky formy exo- a endokrasu. Vrcholové časti plošiny sa nachádzajú v nadmorskej výške 1100 až 1300 m. Plošina je z veľkej časti zalesnená (smrek, v nižších polohách zmiešané lesy), občasné lúky využívajú pastieri dobytka. Ročný úhrn zrážok činí až 1400 mm (najmenej daždivý mesiac je september). Turisticky sú najnavštevovanejšie roklina Galbena, komplex Cetatile Ponorului, Somesul Cald a iné (Varga a kol. 1998).
Poznávaciu výpravu sme uskutočnili v dňoch 2. - 13. júla 2001 a zúčastnili sa jej 5 členovia Speleoklubu DRIENKA: Martin GAŠKO, František HORČÍK, Vladimír PAPÁČ, Jozef PSOTKA a Tibor MÁTÉ.

Denník výpravy

2. júl 2001
Odchod z Košíc. Na železničnej stanici sa stretávame všetci s hodinovým predstihom. Počasie je dobré, nálada ešte lepšia a tak sa teda aj s našimi 30 kg vážiacimi vakmi presúvame k vlaku. S úsmevom na tvári sa lúčime s rodným mestom. Cesta do maďarského Miskolca prebieha rýchlo. Dozvedáme sa, že najbližší vlak smerom na Debrecen, kde máme kúpené lístky už z Košíc odchádza až o tri hodiny, takže zakotvujeme v neďalekej fialovej krčme. Nasledujúca cesta cez rovinatú časť Maďarska vyvoláva u niektorých členov depresívne stavy. Cestovanie vlakom v striedaní s autobusom má značné časové rezervy, navyše ako sme sa dozvedeli, medzinárodný dopravný styk je aj finančne dosť nákladný, preto namiesto pôvodného plánu dostať sa dnes už aspoň na maďarsko - rumunské pohraničie si vyhľadávame bivak asi 6 km od hraníc v mestečku Biharkereszes neďaleko železničnej stanice. V noci sa však prebúdzame na intenzívny dážď. Poniektorí to riešia prekrytím sa len celtou, iný sa skrývajú pod strechou blízkeho domca.
3. júl 2001
Príchod do Rumunska. Ráno na okraji futbalového ihriska pod malou strieškou, kde som strávil polovicu noci. Zobúdzajú ma do nechutného rána. Na ihrisku sa ešte stále vytvárajú menšie kaluže vody. Meškáme. Rýchlo balíme premočené veci a odchádzame na hlavnú cestu. Po nej, v slabom mrholení pochodujeme na hranicu. Zamieňame peniaze a zrazu sme milionári! Za hraničnou čiarou sa nám núkajú miestni taxikári. Po chvíľke debaty (neznalí miestnych pomerov) vybavujeme cestu až na kľúčové miesto našej cesty - dedinky Pietroasa, ležiacej pod pohorím Padiš asi 80 km na JZ od pohraničia. Piati aj s nákladom sa zmestíme do dvoch áut zn. Dácia. Cestou po tiež upršanom Rumunsku si vytvárame prvé predstavy o tunajších podmienkach. Asi tri dedinky pred cieľom, v mestečku Beius však odrazu stojíme. Po chvíľke besedy našich šoférov sa jeden z nich nakláňa na okno a vysvetľuje, že sa prepočítali a trasu, ktorú absolvujú po prvý krát odhadovali na 60 km. Toľko sme už však prešli a po dedine ešte stále nie je ani stopy. Z mapy vyčítame, že nám treba ešte okolo 20 km, no budeme musieť doplatiť. S tým nikto z nás nechce súhlasiť a preto ich žiadame aby nás odviezli už aspoň do susednej dediny, odkiaľ je Pietroasa vzdialená na asi 15 km. Prvý kontakt s Rumunskom bol teda nehostinný. Najprv neochotná "taxi - služba" a teraz toto. Stojíme pod rímsou zatvorenej krčmy v dedinke, o ktorej vieme len, že sa volá Draganesti. Prší. Asi po polhodine spamätania sa začíname zháňať ľudí a vyzvedať na autobusové spoje. Rumunčina nám však robí značné problémy. Zvedavo sledujeme biely tranzit, ktorý zastal kúsok obďaleč. Rýchlo pribiehame a vypytujeme sa na cestu na Pietroasu. Chlapík v aute vraví, že nám nevie pomôcť, no kričí niečo do okna domu, kde má zaparkované. V zapätí sa objavuje pravdepodobne starosta obce, ktorý nám vraví niečo o autobuse za 5 minút na tomto mieste (?). Naozaj o 5 minút už sedíme v tranzite a sme na ceste smerom do dediny Chiscau (medzitým sa plán zmenil). Je to turistické stredisko, kde najväčšou zaujímavosťou je jaskyňa Pestera Ursilor (Medvedia jaskyňa). Prestáva pršať. S miestnou pani sa po maďarsky dozvedáme niečo o jaskyni a Padiši. Pred vchodom jaskyne sú rozložené stánky, kde sa dajú kúpiť rôzne suveníry, no my oceňujeme najmä podrobnú mapu pohoria v mierke 1:30 000. Vrcholky hôr, ktoré zatiaľ len tušíme sú zahalené hustou hmlou po výdatných dažďoch. Neskoro poobede začíname s prehliadkou sprístupnenej jaskyne.
Vchod jaskyne (vo výške 482 m) bol odkrytý pri ťažbe bielych mramorov miestnymi baníkmi. Jedná sa o unikátnu, prekrásne vyzdobenú jaskyňu. Výzdoba je prevažne bielej farby, spôsobená materskou horninou. Jej mohutné, tunelovité chodby (s výškou priemerne 15 m) boli pravdepodobne vytvorené erozívnou činnosťou alochtónne sa zahlbujúcich vôd pri vstupe do skrasovateného územia na západ od vchodu jaskyne v dvoch výškových úrovniach. V miestach, kde to výška chodieb dovoľuje sú badateľné stropné korytá, podobného charakteru a dimenzií ako v Stratenskej jaskyni. Ďalším unikátom jaskyne je kompletne zachovalá kostra jaskynného medveďa, vystaveného pre širokú verejnosť. Našlo sa tu vyše 140 takýchto kostier. Ich vek sa odhaduje približne na 15 000 rokov. Dĺžka jaskyne je 1500 m, z toho je sprístupnených 850 m. Prehliadkový okruh jaskyňou vedie len po vrchnej úrovni (v spodnej úrovni prebieha vedecký výskum) a končí sa prechodom cez stalagmitový lesík k vchodu č. 2. Ďalšie informácie nájdete na adrese: http://www.showcaves.com/english/ro/showcaves/Ursilor.html.
Počas návštevy jaskyne sa zlepšilo počasie, roztrhala sa hmla a my môžeme pozorovať nádherné pohoria, v náručí ktorých sa nachádzame. Večer na svahu oproti jaskyni varíme guláš, neskôr debatujeme s miestnou krčmárkou a pracovníčkou kempu, kde sme sa ubytovali. S odvozom smetia si teda hlavu nezaťažuje a všetok bordel posiela s úsmevom "po potoku" do susednej dediny.
4. júl 2001
Odchod na Padiš. Konečne sme sa vyspali. Ráno je počasie stále neisté. Kým zájdeme kúpiť potraviny ešte aj spŕchne. No ostať tu nemôžeme a tak balíme a odchádzame hore dolinou do susednej dedinky Giulesti. Stretávame doma tak ospevované konské povozy. Aj počasie sa vyjasňuje a začína byť poriadna páľava. Na konci dediny nás zastavujú miestni robotníci. Naznačujú nám akési výbuchy a odporúčajú, aby sme sa držali cesty. Jeden z nich nás dokonca aj odprevádza úsekom doliny, ktorá už začína naberať divoký ráz. Našim ďalším cieľom je vystúpiť na vrch Vf. Tataroaia (Tatársky kopec, 1291 m) - hradbový masív oddeľujúci vnútrozemie Padiša od kotlín na západe. Prekonávame okolo 700 m prevýšenia kolmo nahor svahom. Z vrcholu sa však poskytuje veľkolepý kruhový výhľad na okolité pohoria. Popritom, kým sme vystúpili na vrchol sa opäť zamračilo. Kopec obchádzame zo severnej strany, ktorá je tvorená lúčinami. Nachádza sa tu aj séria ponorových závrtov vo výške okolo 1100 m ! Zostupujeme do doliny s cestou z Pietroasi ku rokline Galbena. Po ceste šlapeme ďalej až ku horárni Canton Pauleasa. Tu sa skladáme na noc.
5. júl 2001
Dolina Galbeny. Počasie je super, konečne teplo a svieti slnko. Traja sa vydávame na prieskum rokliny Cheile Jghiabului, ktorá je vytváraná potokom V. Galbenei. Úplne panenská roklina je miestami široká 20 m a jej strany sú tvorené až 100 m vysokými skalnými stenami. Dostali sme sa len asi 500 m po brehu potoka, no ďalej má nasledovať ešte divokejšia časť doliny. Jaskyne sme nezaregistrovali. Po návrate balíme veci a po červeno - žltej značke pokračujeme smerom do rokliny Galbena. Objavujú sa skalné steny, ktoré miestami úplne nahradzujú príkre svahy hlboko zarezanej doliny.
Po asi 700 m sa dolina rozvetvuje, skrývame batohy a vstupujeme do vlastnej rokliny Cheile Galbenei. Na začiatku tiesňavy sme trochu pozmetkovali, keď sme nevedeli presne určiť kadiaľ vedie turistická trasa prechádzajúca roklinou a vybrali sme sa po pravej strane brehu rieky. To, že by sme mali prejsť na druhú stranu, sme si uvedomili až v nebezpečných stenách asi 30 m nad dnom rieky. Poniektorí toto chceli vyriešiť "traverzom" po vyvrátenom strome. Nakoniec sme všetci zostúpili ku rieke po jednom zo žľabov a následne rieku prebrodili. Ďalší postup sme volili rovno po rieke, keďže exponované miesta boli obsadené ďalšími turistami. Roklina sa asi po 500 m láme v pravom uhle na sever. V tomto mieste sa vytvorila aj priechodná jaskyňa, z vchodu ktorej treští masa vody z výšky 10 m (vodopád Casc. Evantai).
Turistická značka vedie priamo cez 100 m dlhé jaskynné priestory. Druhá strana jaskyne je tvorená dvojitým ponorom pod asi 70 m vysokou skalnou stenou. Rieku hltajúca dutina vytvára vodopád s výškou asi 25 m, všade dookola padá vodná triešť spojená s ustavičným hukotom divokej riavy. Obe ponorové otvory svojou veľkosťou pripomínajú návštevu Silickej ľadnice v Slovenskom krase. Trasa ďalej pokračuje po ľavom brehu popri sérii vodopádov až ku vyvieračke Galbeny (Izbucul Galbenei). Táto vyviera pod 10 m vysokou stenou a má tvar hrnca s priemerom 5 m. Je to koncový bod rozsiahlych jaskynných systémov komplexu Cetatile Ponorului a polja Barsa. Od vyvieračky vystupujeme strmo po žltej značke do sedla nad Galbenou a následne zostupujeme na lúku Poiana Florilor, kde máme ukryté batohy. Nachádzame tu prístrešok pre bačov, ktorý obsadzujeme a budujeme z neho tábor na nasledujúce dni. Večer si pochutnávame na ešte doma vyrobených koláčikoch.
6. júl 2001
Piatra Galbenei. Po výdatných raňajkách a odpočinku po včerajšom dni sa poobede pripravuje na túru. Neďaleko prístreška skrývame batohy a len tak na ľahko sa vydávame na cestu. Takýto postup sa nám v týchto horách veľmi osvedčil (niekde je prechod s batohmi aj pomerne nebezpečný). Prekrásna scenéria lúky Poiana Florilor nám poskytuje výhľad na protiľahlý masív Gardului (1146 m). Cesta strmo stúpa na planinu Padiš. Svahy planiny sú mimoriadne vlhké, všade je veľa vody. Nastupuje pásmo zmiešaného lesa, znak že začíname naberať výšku. Objavujú sa aj prvé závrty, väčšinou sú to ploché zníženiny s väčším priemerom, charakteru polja. Značka vedie popri vchode ľadovej jaskyne Focul Viu. Dvojitý priepasťovitý vchod jaskyne je rozdelený skalným mostom. Do podzemia je možné sa dostať po strmom chodníku prvého vchodu, ktorý cez zúženie klesá do veľkého, ľadom vyplneného dómu. Strop je prepadnutý do druhého vchodu, kadiaľ sa do jaskynného dómu dostáva dostatok svetla a kadiaľ mala možnosť napadať sutina vytvárajúca v dóme mohutný suťový kužeľ. Najväčší ľadový útvar - stalagnát má výšku asi 8 m a priemer 4 m.
Jaskyňa pokračuje pozdĺžne po pukline s podlahou súvislo pokrytou ľadom a cez 5 m vysoký stupeň ústi do suchej časti dlhej okolo 40 m. V tesnej blízkosti druhého vchodu jaskyne sa nachádza zaujímavá depresia oválneho prierezu. Sondovanie v nej by dokázalo potvrdiť ale aj vyvrátiť spojenie s priestormi jaskyne. Napriek ochranárskej tabuli pred vchodom sme natrafili na značný neporiadok v okolí lavičiek. Turistická trasa ďalej pokračuje už po planine v hustom, typicky "karpatskom" lese. Počas výstupu na výhľad Piatra Galbenei sme sa zastavili pri asi 15 m hlbokej šachte dobre vyvinutej priepasti. Z vrcholu skaly je krásny výhľad na južne položené pohoria.
Cesta pokračuje po silne skrasovatenom teréne s miestami 2 m vysokými škrapmi. Naším ďalším cieľom je návšteva polja Barsa, ktoré tvorí vstupné časti rozsiahleho jaskynného systému s viacerými vchodmi. Vchody týchto jaskýň majú podobný charakter. Z nie príliš strmých stien polja pritekajúce potoky miznú pod väčšími skalnými stenami v pomerne veľkých jaskynných otvoroch. Závrty, ktoré sme videli a obchádzali z cesty dávajú tušiť nekonečné možnosti objavovania v tomto prederavenom masíve. Neďaleko Čierneho jazierka sme objavili závrt, do ktorého sa vlieval menší potôčik, miznúci pod skalnou stenou v prepadlinách. Možno dvojhodinová záležitosť objavu. Traja (Maťo, Vlado, Jožo) navštevujú vstupné partie (okolo 300 m) jaskyne Barsa.
Celková dĺžka tejto jaskyne je asi 2750 m a od jaskynného systému P. Zapodie - P. Negra s celkovou dĺžkou 19 km je oddelená len 79 m dlhou, človeku neprístupnou časťou. Je to jeden z najnáročnejších jaskynných systémov v Rumunsku. Vody systému vyvierajú pravdepodobne vo vyvieračke Galbeny. Celkovo sa na území polja nachádza 12 vodných tokov, 172 závrtov a 17 jaskýň (Varga a kol., 1998). Zhodli sme sa, že najväčší dojem na nás urobil vchod jaskyne Pestera Negra. Cesta naspäť prebiehala po tej istej trase. Večer nás pri prístrešku prekvapil mladý český pár. Chceli ísť do Galbeny, ale odložili to až na zajtra. Dali sme im radu, aby neurobili takú chybu ako my.
7. júl 2001
Komplex Cetatile Ponorului. Ráno sa lúčime s našimi českými hosťami, ktorý odchádzajú do Galbeny. Varíme hrach, čistíme veci a upratujeme. Po obede okolo 13:00 rušíme tábor a odchádzame. Stúpame kolmo svahom z Poiana Florilor smerom do sedla Galbena, kde sa napájame na žltú značku smerujúcu do sedla Bortig, hradbu ktorého musíme prekonať. Po 500 m prevýšenia sa nám však v sedle naskytá fantastický pohľad. Spôsobuje ho dokonale kruhový otvor priepasti Aven Bortig s priemerom 30 m a hĺbkou 38 m. Jeho dno je pokryté hrubou vrstvou ľadu a my len ľutujeme, že nemáme zo sebou výstroj. Dole by sa tieto horúčavy prekonávali určite ľahšie. Konečne sme v sedle a môžeme zostupovať. Zmiešaný les nahrádzajú tie najmohutnejšie smreky. Po kľukatej cestičke sa dostávame na križovatku značiek už pri hrane komplexu jaskyne Cetatile Ponorului.

Cetatile - mapa

Pohľad na skupinku turistov, prevažne mladých dievčat v počte asi 30 ľudí stojí po týždni za to. Pri križovatke študujeme mapu a ukrývame batohy. Komplex obchádzame po modro - žltej značke dookola, aby sme hlavný portál Cetatile videli pred sebou. Konečne môžeme zostupovať do závrtov, kde sa to len ozýva hukotom ponárajúcej sa rieky. Spočiatku len z pomedzi ihličia stromov sa nám naskytá pohľad na tento mega - otvor. Vchod jaskyne je vysoký 76 m, pri šírke cca 25 m a nachádza sa v prostrednom z trojice obrých závrtov - priepastí. Rieka, ktorá priteká z boku prekonáva výškovo vyše 50 m na malom úseku, aby sa dokázala ponoriť do otvoru. Tým vytvára početné nevysoké vodopády. Celková výška steny s otvorom je okolo 110 m. Ihneď zostupujeme po chodníčku pod otvor, kde končí turisticky sprístupnená časť. Nižšie, už do jaskyne sa dá zliezť po rieke na veľkých balvanoch. Rieka klesá priamo nadol asi o 30 m nižšie. Tu to už neskúšame. Je pomerne veľký stav vody a dole to môže byť značne nebezpečné. Smerom na sever stúpa asi 40 m vysoká jaskynná chodba spájajúca hlavný otvor jaskyne so susedným 100 m hlbokým závrtom, ktorého steny sú absolútne kolmé od vrcholu až po dno.
Dno závrtu je v rohu prepadnuté do stropu 40 m vysokej jaskynnej chodby odkiaľ sa ozýva podzemný tok, ktorý sme pred chvíľou videli miznúť v hlavnom otvore Cetatile. Vraciame sa späť. Pred vchodom jaskyne sa v jednom z hrncov kúpeme. Turisti, ktorí sa tu medzitým pozhromažďovali nám asi závidia. Voda je naozaj ľadová ! Po tomto osviežení sa vyberáme pozrieť si najväčší z trojice závrtov tvoriacich komplex Cetatile Ponorului. Hĺbka závrtu je -120 m a jeho dno tvoria rozsiahle suťoviská. V rohu pod 100 m vysokou stenou sa nachádza jaskynný otvor, ktorý sme sa rozhodli bližšie preskúmať. Bez žiadnej výstroje len s jednou karbidkou zostupujeme po strmom suťovom svahu o 40 m hlbšie do mohutnej čierňavy. Svetlo karbidky v týchto priestoroch za veľa nestojí. Jaskynná chodba je vysoká odhadom 40 m, široká 20 m. Po celej šírke sa valí podzemný tok, čo nás núti pohybovať sa priamo v rieke. V ďalšom prieskume pokračujem sám proti prúdu podzemnej rieky ešte asi 100 m až pod vchod závrtu č. 2. Rieka naberá spád a hĺbku a tak sa vraciam. Príšernú zimu zaženiem až výstupom po suťovom svahu ku vchodu. Komplex Cetatile Ponorului v nás zanechal silné dojmy. Po modrej značke stúpame von zo závrtu až na križovatku, kde sme si odložili veci. Po chvíľke oddychu pokračuje s prehliadkou komplexu z hornej časti, kde sú vybudované štyri vyhliadkové balkóny. Na jednom z nich máme možnosť pozorovať z tesnej blízkosti vretenicu. Po škrapmi posiatej cestičke sa dostávame na upravenú cestu smerujúcu ku kempu La Grajduri. Otvorený bufet nás veľmi potešuje. Ihneď využívame jeho služby a už pri pive odpočívame po našej dnešnej túre. Odrazu, akoby sa tu zišiel celý výbor SSS. V miestnych tvárach rozpoznávame črty niekoľkých popredných slovenských jaskyniarov. Registrujeme príchod maďarských jaskyniarov. Večer sa poberáme k sedlu povyše kempu, kde budeme spať.
8. júl 2001
Stratený svet. Ráno je pekné počasie, no kúsok pofukuje. Pri raňajkách nás navštevujú maďarský speleológovia. Po chvíľke rozhovoru sa dozvedáme o ich nešťastnej noci, keď im vykradli auto komplet naložené jaskyniarskou výstrojov. Je nám ľúto, že kontakt s nejakými zahraničnými jaskyniarmi musí prebiehať práve takto. Smutne sa poberajú ďalej. Po raňajkách sa dohaduje na nasledujúcom pláne dňa. Trojica pôjde navštíviť územie na východ odtiaľ (Stratený svet), kým dvojica ostane v tábore strážiť veci. Keď sa vrátia pôjdu si tieto miesta pozrieť aj oni. Poobede sa s Ferim vydávame na obhliadku Strateného sveta. Cesta vedie cez čarokrásne lúky Poiana Ponor s voľne sa pasúcimi koňmi.
Cez úvalu tvoriacu stred lúky tečie horský potôčik vyvierajúci z jaskynného otvoru vyvieračky Izb. Ponor. Jej ďalšie pokračovanie však tvorí sifón. Potok preteká úvalou, meandruje a po 1 km toku sa ponára v skupine ponorov pod skalnými stenami. Cez ďalšie lúky sa dostávame do susednej doliny ku vyvieračke Izb. Rece, ktorá tvorí koncový bod jaskynného systému plošiny Strateného sveta aj s priepasťami (okolo 2,5 km). Voda vyviera rovno spod skalnej steny. Po turistickej značke, ktorá vedie popri priepastiach sa dostávame ku prvej jaskyni Av. Acoperit s hĺbkou - 39 m. O niečo ďalej sa nachádza vchod priepasti Av. Pionerilor (- 8 m). Priepasť Av. Gemanata má dva závrtové otvory, ktoré sa spájajú do jednej 98 m hlbokej, zaľadnenej šachty. Táto sa v hĺbke napája na horizontálny jaskynný systém s dĺžkou vyše 500 m. Hukot podzemného toku počuť už pred vchodom priepasti. O čosi ďalej v hustom krovinatom poraste leží vchod do najväčšej priepasti Av. Negru (Čierna priepasť), ktorej závrtový otvor pripomína Bezodnú ľadnicu. Závrt má priemer asi 80 m a jeho steny strmo klesajú do vlastného otvoru jaskyne so šírkou až 40 m. Nasleduje 119 m hlboká šachta končiaca sa v tom istom jaskynnom systéme ako predchádzajúca Av. Gemanata. Dno priepasti je pokryté množstvom nahádzaných stromov. Uvedomujúc nad čím sa to vlastne pohybujeme schádzame z planiny Strateného sveta a vraciame sa späť do tábora. Balíme veci a prechádzame Uvalou Balileasa až na okraj planiny Padiš ku horárni Saua Scarita, v blízkosti ktorej nocujeme.
9. júl 2001
Pietroasa. Dnešný deň venujeme odpočinku a návšteve dedinky Pietroasa, kde by sme chceli využiť miestne potraviny a poštu. Z hrany planiny Padiš zostupujeme po modro značenom chodníku takmer o 600 m nižšie do osady Boga. Cestou, neďaleko hrany planiny míňame zaujímavý jaskynný otvor, do ktorého steká pramienok vody. Svetlá a všetko ostatné sme však nechali hore a tak sa s týmto lákavým otvorom musíme rozlúčiť. Osada je tvorená chatkami a skládkou odpadu uprostred. Kúsok poniže, na úpätí mohutnej skalnej steny, zvanej Piatra Bulzului vychutnávame vynikajúce prírodné kúpalisko (skáčeme hlavičky a Maťo dokonca aj "indiánov"). Do Pietroasi to je odtiaľ ešte riadny kus cesty (okolo 10 km) a preto využívame služby stopnutej dodávky. V Pietroase sme tak za 15 minút, pretože jazda je spomalená značne rozrušenou cestou. V dedine kupujeme chlieb a rôzny luxus, ktorý si aspoň tu, v Rumunsku môžeme dovoliť. Po vyhľadaní pošty sme však sklamaní. Na posielanie pozdravov na Slovensko sa veru Rumuni nepripravili, pretože je problém dostať známku. Zvyšný čas trávime v krčme hneď pri čerpacej stanici, ktorá je podobná tým v Mexiku. Od cesty späť nás odrádza tých 10 km a 600 m stupáku hore na Padiš. Osud nám však praje, lebo sme obdarení stopnutým zájazdovým autobusom (ešte k tomu plným krásnych Maďariek), ktorý nás vyvezie rovno takmer ku skrytým batohom. Presúvame sa o kúsok ďalej pod vrch Oselul, pripravujúc sa tak na zajtrajší pochod.
10. júl 2001
Somesului Cald. Budíček máme o čosi skôr ako predošlé dni. Dnes sa musíme presunúť mimo územia Padiša už pod vulkanický hrebeň tiahnúci sa smerom na vrch Vladeasa. Napájame sa na červenú turistickú značku a po nej vystupujeme na hranu planiny Padiš, tvorenú v týchto miestach až 200 m kolmými skalnými stenami. Pod nami sa rozprestiera údolie potoka Boga, ktoré tu vytvára mohutný amfiteáter. Z vrcholu skaly je veľkolepý výhľad. Z mapy vyčítame, že pod nami sa má nachádzať väčšia jaskyňa P. Sura Boghii, ktorú vo dvojici s Jožim sa rozhodujeme navštíviť. Vchod do jaskyne tvaru rovnoramenného trojuholníka sa otvára pod hlavným, 100 m vysokým bralom a vedie k nemu značka.

Sura Boghii - mapa

Horizontálna chodba jaskyne sa za vchodom rozširuje na 10 m s výškou 5 m. Chodba má kamenisté dno v striedaní s mäkkými podlahovými sintrami a mierne stúpa. Steny ako aj sintrová výzdoba majú prevažne bielu farbu. Približne po 60 m od vchodu sa chodba zúži a skokovito vyúsťuje do vysokého dómu (cca 15 m). Jaskyňa pravdepodobne tvorí pozostatok starej jaskynnej úrovne, tiahnúcej sa v minulosti sem od polja Varasoaia. Po prieskume jaskyne sme v západných, strmých svahoch spomínaného polja naďabili na lievikovitú depresiu, do ktorej pritekal cícerok vody. Končila sa asi po 2 m zahlinenou plazivkou. Po nádhernej lúčnatej časti pod vrchom Varasoaia (1430 m), na ktorý Vlado dokonca vybieha sa presúvame ďalej. Tak často sa vyskytujúce ponorové závrty, v ktorých miznú lokálne potoky, vnímame už len poniektorí. Zvyčajne sa končia (pre nás začínajú) v jaskynných otvoroch, no tento ešte len čaká na svoje objavenie. Napájame sa na turistickú trasu (na mape modrej ale v skutočnosti žltej značky) pokračujúcu ďalej už pod hrebeňom Vladeasy. Kúsok ďalej ukrývame batohy a vydávame sa na prieskum rokliny Somesul Cald, do ktorej treba odtiaľ zostúpiť asi 200 m. Nemáme veľa času a tak sa rýchlo (ne)orientujeme a ďalší postup volíme priamo po divokom potôčiku. Značky vedú trochu vyššie. Potok je hlboko zarezaný do vápencov masívu Vf. Cuciulata a Modrej Magury v údolí tvaru V. Potok sa roklinou prediera v do hladka omytých zárezoch a vytvára početné obrie hrnce. Tieto nám postup sťažujú. Na viacerých miestach sú náznaky starých ponorovitých abri a jedna výverová (?) jaskyňa s nádherným hríbovitým profilom vstupnej chodby.
Vodopády sa vyskytujú len zriedkavo a väčšinou nie sú vysoké. Ďalej má už dolina vyrovnanejší spád. Na konci rokliny vystupujeme do svahov vrchu Cuciulata. Hneď povedľa značky sa otvára priestranný vchod do jaskyne P. Honu. Podľa informácií sa jedná o 75 m dlhú jaskyňu. Do jej útrob nás láka svojím intenzívnym prievanom a krásnymi meandrujúcimi chodbami. V polovici jaskyne sa nám však zapaľovač, ktorým si svietime kazí (všetky veci sme nechali v ukrytých batohoch) a my musíme prieskum tejto perspektívnej jaskyne ukončiť. Po vrstevnici pod mohutnými skalami Cuciulaty sa presúvame na začiatok rokliny, odkiaľ stúpame na protiľahlý hrebeň ku batohom. Po krátkom oddychu pokračujeme svahom hrebeňa. Mnohé (hlavne lúčnaté) časti sú tu tvorené močariskami. Na pomerne dlhej trase nás obveseľuje pohľad vpred - na Feriho obuv. Jeho "skvelé" topánky naozaj neboli testované v týchto náročných horských podmienkach. Pohromade si ich udržiava už druhý deň zviazanými špagátmi aby tak zabránil ich totálnemu rozpadnutiu ("Až natáhnu bačkory..."). Po 6 km nádherne zachovalých lesov sa skladáme na noc pri križovatke turistických chodníkov pri Poiane Onceasa.
11. júl 2001
Hrebeň Vladeasy. Deviaty deň nášho pobytu v Rumunsku a opäť svieti slnko. Vychádzame z pásma lesov a strmo vystupujeme na hrebeň. Žltá značka v týchto miestach serpentínami prekonáva okolo 300 m a na hrebeň sa napája pri skale Piatra Talharului. Z hrebeňa je naozaj veľkolepý výhľad. Vrch Vladeasa, na ktorý by sme chceli vystúpiť je odtiaľ vzdialený na asi 20 km chôdze. Po hrebeni (už po modrej turistickej značke) obkolesení stádom volne sa pasúcich koňov pochodujeme na východ. Hrebeň je pomerne široký (aj 300 m), lúčnatý a neprekonáva veľké výškové rozdiely. Pri starej chalupe strácame značku a vydávame sa intuitívne po hrebeni ďalej. Naskytá sa nám pohľad na vápencové Biele skaly (Piatra Albe). Prekonávame strmý kopec, ktorým následne zostupujeme do pásma močarísk. Nachádzame už aj stratenú značku. Pri salaši v malebnom prostredí hôr sa rozhodujeme, že na Vladeasu vystúpime len dvaja, ostatní pôjdu ďalej po vrstevnici na Chatu Vladeasa. S náskokom polhodinky sa vydávame dopredu. Pred Piatra Albe nám však plán vystúpiť na vrch kazia zdravotné problémy. Pokračujeme teda aj my ďalej po vrstevnici. Smäd zaženieme až na chate Vladeasa, čo spájame aj s menšou rozlúčkou s Rumunskom, keďže zajtra sa vydávame na spiatočnú cestu domov. Na chate sa s miestnymi turistami dohaduje na dopravnom spojení na hlavný ťah Kluž - Oradea. Autobus má odchádzať o 5:00 ráno z dedinkyRogojel, ležiacej priamo pod chatou. Podvečer preto zostupuje z hôr a vyhľadávame vhodný nocľah priamo v dedine. Ten nám srdečne poskytla zlatá starenka vo svojej šope neďaleko autobusovej zastávky. Pozvanie gazdu pozemku do miestnej krčmy neodmietame.
12. júl 2001
Cesta domov. Ráno o 5:00 sa dostavujeme na most v dedine, ktorý reprezentuje autobusovú zastávku. Ako sme si mali možnosť všimnúť, v Rumunsku to takto funguje vo viacerých dedinách. Stará "Romania" prichádza s malým meškaním. Vodič na rozbitej ceste autobus vôbec nešetrí, vďaka čomu sa po pol hodinky ve(ä)zenia ocitáme v dedine Bologa, už na hlavnom ťahu Kluž - Oradea, odkiaľ ďalej budeme pokračovať vlakom. Na stanici sa však dozvedáme, že najbližší vlak odchádza až o tri hodiny. Čakáme. Pozornosť nám upúta stan rozložený priamo pred staničnou budovou a nezamknutý bicykel. Neskôr všetci sledujeme, kto - to zo stanu vylieza. "Buon giorno !" - ozýva sa chlapík, ktorého sme asi zobudili. Z rozhovoru po anglicky vyplýva, že je Nemec a z Hamburgu prišiel až sem na bicykli. Na cestách je už od apríla a prešiel takmer všetky štáty strednej Európy. Jeho cieľ je až v ďalekej Indii a celý "výlet" mu bude trvať asi 3 roky, keďže chce ešte navštíviť štáty Stredného východu. S jaskyniarstvom má spoločné aspoň čelovku najmodernejšieho Petzla. Celkom dobre si s ním rozumieme. Keďže okolo Padiša len prechádza a mrzí ho, že nemôže navštíviť jeho nádhernú prírodu, venujeme mu aspoň kamienok z jaskyne Cetatile Ponorului. Alex sa pomaly balí, na cestu si prajeme veľa šťastia a odchádza. Onedlho nám prichádza vlak. Lístok stojí naozaj smiešne peniaze, no so sprievodcom sa dá dohodnúť na ešte racionálnejšom riešení. Cesta vedie popri najdlhšej rumunskej jaskyni Pestera Craiului. Popri železnici registrujeme ďalšie jaskynné otvory. Nasledujúca trasa je však už bez zaujímavosti a je dlhá. V Oradei zháňame lacný taxík, ktorým sa odvezieme na hranicu s maďarskom. Vyše polovicu neminutých peňazí zamieňame späť na marky. Po rozpálenom asfalte šľapeme opačným smerom ako pred desiatimi dňami, vzápätí stopujeme autá, ktoré nás odvezú do Biharkerestesu. Aj cesta späť je však spojená s otravným čakaním na dopravné spojenie; to je trasa Berettyóújfalu - Debrecen - Miskolc. Do Košíc sa napokon dostávame až na druhý deň o 1 hodine ráno.

Záver

Čo dodať na záver? Poznávacia výprava splnila svoju úlohu. V prvom rade to bola túžba oboznámiť sa s krajinou a kultúrou Rumunska, navštíviť krasové územie - planinu Padiš a zhodnotiť jeho perspektívu, čo sa týka objavov nových jaskýň. Turisticky boli navštívené mnohé krasové zaujímavosti tohto územia, medzi nimi aj svetový unikát, jaskynný komplex Cetatile Ponorului. Čo nás však mrzí je, že sa nám nepodarilo nadviazať kontakt s miestnymi jaskyniarskymi skupinami. Dúfame, že táto naša návšteva planiny nebola posledná. Možností je tu naozaj dosť.

Literatúra

FERENC, J., 1986: Apuseni ´85 - reportáž z jaskyniarskeho putovania. Spravodaj SSS, 17, 4, Liptovský Mikuláš, pp. 50 - 54.
MAGDOLEN, P., 1988: Bihor ´87. Speleofórum 1988, Brno, pp. 76 - 77.
VARGA, A. a kol., 1998: Pádis és környéke turistatérkép (1. kiadás). Turistická mapa 1:30000, Kluž.

Celý článok | Autor: Tibor Máté | Vytlačiť článok
.: Spomienka :.
Maroš
.: Naj jaskyne SR :.
Najhlbších 50
Najdlhších 50
.: Naj jaskyne sveta :.
NSS World
Deep Cave List

NSS World
Long Cave List
.: Software :.
Therion
Survex
.: Náhodný obrázok :.
Hronský paleoponor
Výzdoba v objavenej sienke, foto: M. Horčík
zobrazení: 1048
.: Počítadlo :.

Tento web site bol vytvorený prostredníctvom phpRS - redakčného systému napísaného v PHP jazyku.