Warning: mysql_result(): supplied argument is not a valid MySQL result resource in /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php on line 65

Warning: Cannot modify header information - headers already sent by (output started at /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php:65) in /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php on line 187
..:: SPELEOKLUB DRIENKA ::..
Logo
Slovenská speleologická spoločnosť
| Úvodná stránka | Z histórie | O drieni | Speleolinky | Download | Zaujímavosti | Členovia |
.: Z činnosti klubu :.
Fotogalérie
Významné objavy
Výskum a prieskum
Fauna a flóra
Bezpečnosť
Ochrana jaskýň
Zahraničné cesty
Výročné správy
Bibliografia
.: Vyhľadaj na webe :.


vodlitniKoupání v Jižních ČecháchUbytování rodin s dětmiChata v České KanaděKunžak v České KanaděGambitPronájem rekreačních objektůVlčí doupěRybářstvíStrmilovský šachový klubChata na SamotěRekreace v soukromíChata u Komorníka
.: RSS :.
Odber noviniek cez RSS
.: Info :.
© Admin
2000-2013


Výsledky speleologického prieskumu Borčianskej planiny

Vydané dňa 21. 02. 2006 (Počet prečítaní: 3848)

Koncom roka 2001 sme sa počas akcie sčítania netopierov v Čertovej diere na Hornom vrchu od Štefana Matisa (SEO Bambi, Moldava nad Bodvou) dozvedeli o nových jaskyniach na Borčianskej planine. Spomínal nám ich už síce aj skôr, no pre nedostatok času sme lákavú ponuku odkladali.
Pripomenul, že by bolo potrebné jaskyne navštíviť a vykonať aj ich základný chiropterologický prieskum. Hneď na druhý deň po Čertovej diere sme sa teda vybrali na prachom zapadnutú Borčiansku planinu. Jaskyne sme našli bez problémov a po prieskume a zameraní sme zistili, že ide o vcelku významné lokality.

Charakteristika územia

Borčianska planina patrí medzi najmenšie planiny Slovenského krasu. Rozprestiera sa v jeho východnej časti, už na styku s nekrasovou oblasťou Slovenského rudohoria (časť Pipitka), severovýchodne od obce Bôrka. Územie planiny zaberá plochu približne 8 km2. Planina je po jej obvode jednoznačne morfologicky oddelená od okolitých masívov prevažne hlbokými riečnymi dolinami potokov, prerezávajúcich krasové územie z nekrasového rudohoria.

Situačná mapa

Zo severnej a východnej strany je od Zádielskej planiny oddelená najhlbšou Blatnickou dolinou, ktorá v ďalšom svojom priebehu vytvára známu Zádielsku dolinu. Od planiny Horného vrchu z juhu je plošina oddelená Baksovou dolinou a dolinou Borčianskej brázdy. Dolina potoka Čremošná tvorí ohraničenie planiny pozdĺž celej západnej strany. Svahy planiny sú pomerne strmé, podmienené tiež geologickou stavbou územia. Územie planiny je prevažne budované triasovými wettersteinskými vápencami (centrálna a južná časť). Severné partie ako aj stráne dolín nekrasových potokov sú tvorené polohami pieskovcov a sivozelených bridlíc, odzrkadľujúce prítomnosť rudohoria.
Morfologické prvky planiny určuje litologický podklad a vzťah podložných nepriepustných vrstiev k nadložným vápencom. Kým v južnej časti sú polohy vápencov pomerne mocné, smerom na sever vyznievajú (JAKÁL, 1975). Táto vlastnosť má najväčší dopad na dimenzie závrtov, ktoré sa na planine vyskytujú len minimálne.
Najväčšie výšky dosahuje planina na severe kótou Matesovej skaly (925 m). Z vlastného povrchu planiny vystupujú netradičné krasové kopy (chrbty), najviac známe z územia Plešiveckej a Koniarskej planiny, ktoré reprezentujú zvyšky stredohorského zarovnaného povrchu. Táto úroveň na území plošiny prináleží nadmorskej výške približne 860 m n. m, čo je približne úroveň, na ktorú sa výškovo vzťahujú aj nižšie opísané jaskyne.

Doterajší prieskum a dokumentácia

Nevýhodná poloha Borčianskej planiny bola hlavným dôvodom, prečo sa v minulosti prieskumníci Slovenského krasu sústreďovali prevažne na ľahšie dostupné planiny. Prvý literárny údaj, ktorý pojednáva o prieskume Borčianskej planiny poskytuje Albert Scholtz z roku 1888.

Zlomová priepasť

Autor v období rokov 1862-83 navštívil krasové územie okolia Turne. Vo svojej práci sa z územia Borčianskej planiny zmieňuje o Marciho jaskyni (Marci lyuk), pričom spomína, že sa nachádza západne od Havranej skaly a jej priestory sú suché, no bolo v nich zreteľne počuť žblnkot vody. A. Scholtz sa jasne zaujímal o územie západne od Zádielskej doliny, čo dokumentuje aj druhá časť jeho práce, kde sa zmieňuje o ďalších dvoch jaskyniach Borčianskej planiny. Prvá jaskyňa - Snežná diera (Hólyuk), leží západne od Havranej skaly a napadaný sneh sa v jej útrobách zdržuje po celé leto. Udáva aj jej dĺžku a hĺbku. Druhú jaskyňu, ktorá sa nachádza vo svahoch Havranej skaly opisuje ako ľadovú. Jedná sa o Ľadovú jaskyňu v Havranej skale, ktorej priestory navštívil autor spolu so skupinou baníkov v dňoch 30. júna a 3. júla 1883. Počas jej návštevy namerali vo vchode jaskyne iba 2 °C (PRIKRYL, 1985, s. 92). Poznatky získané A. Scholtzom neskôr v rokoch 1891-98 zhrnul a doplnil Karl Siegmeth, ktorý na území Slovenského krasu vykonával činnosť z poverenia východokarpatskej odbočky Uhorského karpatského spolku.
Spomínané tri jaskyne boli aj naďalej v ďalšej dobe najčastejšie spomínané lokality Borčianskej planiny. V roku 1911, kedy na tomto území pôsobil G. Strömpl pripája k zoznamu jaskýň akúsi "nízku jaskyňu na úbočí Mateszkő", čo je doposiaľ neidentifikovaná lokalita (LALKOVIČ, 1997). Mateszkő môže znamenať kopec Matesova skala (925 m).
Ďalšie prieskumné aktivity pochádzajú už od rožňavských jaskyniarov z päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Skupina pod vedením V. Rozložníka a Š. Rodu pracovala v Marciho jaskyni, ktorú prolongovali a zmapovali. Pozornosť venovali aj neďalekej Snežnej diere (ROZLOŽNÍK, 1951). Krátku chvíľu tu pôsobili aj pražskí jaskyniari, ich úsilie sa však sústreďovalo prevažne na Zádielsku dolinu a planinu Horného vrchu (SKŘIVÁNEK - STÁRKA, 1956).
V rámci plnenia úloh Múzea slovenského krasu sa výrazne do dokumentácie planiny zapojil M. Erdős a J. Sýkora v rokoch 1976 až 1981. M. Erdős pracoval na Súpise lokalít Horného vrchu, v rámci čoho pripojil do zoznamu ďalšie jaskyne Borčianskej planiny (Malá Marciho j., Poľovnícka j.) a podrobne ich opísal. Vyhotovila sa aj fotografická dokumentácia (ERDŐS, 1978). J. Sýkora so spolupracovníkmi sa zaoberal požiadavkou presnej lokalizácie lokalít do Základných máp 1:10 000. Práce vykonávali v teréne geodetickými metódami polohového zamerania vchodu lokality teodolitom a boli tiež vyhotovené náčrty vchodov lokalít. Neskôr boli merané aj nadmorské výšky vchodov barometrickým výškomerom Thommen 3B4 (SÝKORA, 1996). Práca muzeálnych pracovníkov zahŕňala z územia Borčianskej planiny 6 lokalít. Treba pripomenúť, že všetka dokumentácia známych jaskýň planiny sa zaraďovala pod planinu Horného vrchu, keďže geomorfologicky Borčianska planina patrí pod jeho časť.

Nové jaskyne

Havrania priepasť
Najhlbšia lokalita Borčianskej planiny sa nachádza v severnej časti Havranej skaly, tesne pri okraji planiny v nadmorskej výške 883 m n. m. Pravdepodobne umelo odkrytý vchod s rozmermi 1 x 0,5 m sa otvára na dne prepadliska (8 x 3 m) asi 40 m severovýchodne od Snežnej diery. Závalovitý vstup jaskyne klesá dvoma menšími stupňami na začiatok rozsiahleho puklinového systému. Nasledujúca chodba na dne vyplnená zhora napadanou hlinou a lístím strmo klesá do prepadnutého závalu v hĺbke -20 m (občasný prievan).

Havrania priepasť

Bočná puklina v tejto časti nebola preskúmaná. Už 10 m pod povrchom sa objavuje bohatá, rôznofarebná sintrová výzdoba v podobe mocných sintrových nátekov a kôr. Pokračovanie tvorí úzky, zablatený prielez smerom nahor do približne 1 m širokej chodby na konci s tektonickým zrkadlom, pozdĺž ktorého začína vyvinutá chodba prudko klesať cez napadané väčšie balvany. Jej steny sa zúžia na 0,4 m (úžina) a priestory sa otáčajú v pravom uhle na SV. Chodba ďalej pokračuje cez úzke okno vo výške 4 m nad dnom. Toto miesto bolo umelo rozšírené a následne objavené pokračovanie pukliny v dĺžke ďalších 40 m. Z počiatku si priestory zachovávajú SV smer, no po 6 m sa napájajú na puklinu približne Z - V. Výška pukliny dosahuje cca 16 m a smerom nahor sa vykliňuje do neprielezna. Steny sú tu zdobené len slabými, no rôznofarebnými sintrami. Porucha klesá pod uhlom 45° úzkou chodbou a padá cez menší stupeň (5 m) na dno jaskyne v hĺbke -49,5 m. Dno je vyplnené suťou a je bez výzdoby. Úplný záver tvorí neprielezná úžina s impulzívnym prievanom. Perspektívne miesta sa vyskytujú aj čosi vyššie v neprielezných záveroch pukliny v podobe dvoch chodbovitých pokračovaní. Obe sa však končia po pár metroch v úžinách s prievanom. Ako sme mali možnosť pozorovať, k intenzite prievanu v jaskyni prispieva aj sila vetra na povrchu. Nie je vylúčené, že jaskyňa vo svojom ďalšom pokračovaní komunikuje so svahom planiny, ku ktorému sa polohovo i výškovo značne približuje.
Priestory jaskyne predstavujú typ rozsadlinovitého puklinového systému, ktorý vznikol popri okraji planiny vplyvom gravitačného rozpadu masívu silne tektonicky porušeného svahu Havranej skaly. Svedčí o tom aj smer známych priestorov, ktoré takmer presne kopírujú priebeh okraja planiny. Zaujímavá je aj sintrová výzdoba jaskyne. Charakter priestorov pripomína typ horských jaskýň, k čomu prispieva aj pomerne chladná klíma oblasti. Po prekonaní úžin na konci jaskyne možno kdesi v hĺbke predpokladať súvislosť s mohutnými poruchami nachádzajúcich sa východne od vchodu.

Zlomová priepasť
Vchod tejto priepasťovitej jaskyne sa otvára v bočnej stene depresie s priemerom 4 m asi 30 m od Snežnej diery, na východnom konci mohutných ťahových zlomov, ktoré sa tadiaľ tiahnu paralelne s okrajom planiny. Na báze tohto zlomu sa vytvorili aj početné prepadliská veľkých rozmerov. Nadmorská výška vchodu je 880 m n. m. Strmo klesajúca vstupná časť vyúsťuje do subhorizontálnej, kameňmi vyplnenej chodby. Pokračovanie je v priamom smere cez závalovitý prechod k 15 m hlbokému vertikálnemu stupňu.

Zlomová priepasť

Tieto priestory sa nachádzajú asi 1,5 m pod mohutnými prepadliskami na povrchu a napájajú sa na vertikálny zlom Snežnej diery. Spoločné prepojenie s novými partiami je však ohradené závalom. Priestory z dna vertikálneho stupňa strmo klesajú po suťovom svahu smerom na JV, neskôr sa otáčajú v pravom uhle na SV, kde sa vytvorila poschodová sieň. Do horného dómu stúpa sintrový nátek a jeho dĺžka je asi 10 m. Cez zával, ktorý tvorí výplň dna komunikuje s priestormi ležiacimi nižšie, v spodnej etáži. Záver poruchy tvoria krátke chodbovité ukončenia v zasintrovaní, pričom tieto priestory ležia polohovo pod vchodom lokality. Dno jaskyne sa nachádza v hĺbke -32,2 m a tvorí ho perspektívny zával. Výzdoba sa vyskytuje len minimálne. Prievany sme pozorovali len vo vstupných častiach.

Suchá diera
Nachádza sa pod východnou časťou Veľkej Havranej skaly, pod úpätím ktorej sa nachádza aj Ľadová jaskyňa v Havranej skale (v smere 115° a vzdialenosti cca 45 m). Úzky, spodný vchod v strmom, bralnatom svahu planiny leží v nadmorskej výške 835 m n. m., asi 25 m nad starou banskou cestou vedúcou smerom zo Zádielskej doliny na planinu pri Marciho jaskyni. Priestory jaskyne predisponovali niekoľko navzájom sa križujúcich puklín. Za vstupnou časťou sa priestory rozširujú a stúpajú po strmom svahu vyplnenom kameňmi a prašnou hlinou, napájajúc sa pritom do mohutnej poruchy smeru SZ - JV širokej 1,5 - 2 m. Jaskynná chodba smerom nadol mierne meandruje a po 15 m končí v neprielezných puklinách prepadnutého závalu. Zo závalu cítiť slabé prúdenie vzduchu smerom nahor.

Suchá diera

Komínovaním po hlavnej pukline sa dajú dosiahnuť vyššie ležiace, vykliňujúce sa priestory, ako aj horný vchod, ktorý vyúsťuje na menší trávnatý balkón asi v polovici Havranej skaly. Tektonicky tvorí s Ľadovou jaskyňou identický celok. Prepojenie lokalít navzájom nie je pravdepodobné. Steny jaskyne sú suché, bez výraznejšej výzdoby. Dĺžka priestorov je 70 m.

Medvedia puklina
Vchod jaskyne 0,4 x 1,8 m sa nachádza v severnom svahu Veľkej Havranej skaly (888 m), asi 25 m pod okrajom planiny pod Snežnou dierou. Otvor sa otvára v strmej, západnej stene žľabu pri západnom ukončení ťahovej zóny Snežnej diery (smerom na sever).

Ostatné jaskyne

Nadmorská výška: 860 m n. m. Úzky puklinovitý vchod jaskyne pokračuje do výšky sa vykliňujúcou chodbou. Dno tejto časti je vyplnené suchou hlinou. Chodba sa po 5 m mierne láme (úžinový prechod) a vyúsťuje do menšej kaplnky. Výška stropu je v týchto miestach približne 2 m. Kaplnku predisponovali na prieč sa križujúce poruchy - hlavnej pukliny smeru JZ - SV a pukliny SZ - JV. V mäkkej hlinenej vrstve dna sa našli medvedie zuby (neurčované). Steny sú v niektorých častiach pokryté kryštálmi kalcitu a jemnými sintrovými nátekmi. Pri vstupe do kaplnky sa nachádza aj 0,3 m vysoký stalagmit. Z neprielezného pokračovania jaskyne pri strope vanie občasný prievan, ktorý však pre rozpukanosť masívu a blízkosť povrchu nemá veľkú perspektívu. Dĺžka jaskyne je 11,5 m.

Lezcova jaskyňa
Krátka, 4 m dlhá svahová jaskynka lokalizovaná asi 10 m pod hranou planiny, v druhom žľabe smerom od Medvedej pukliny na západ. Otvor je v strmom, exponovanom teréne a je prístupný lezením zhora. Steny sú hladké, bez výzdoby. Dno pokrýva zvlhčená hlina. Má pravdepodobne gravitačný pôvod.

Prízemná jaskyňa
Krátka svahová jaskynka sa nachádza na úpätí Veľkej Havranej skaly, asi 40 m na východ od Ľadovej jaskyne v Havranej skale, pod tým istým skalným bralom. Nadmorská výška vchodu je 802 m n. m. Predstavuje nízku, plazivkovitú chodbu dĺžky 4 m na dne vyplnenú suchou hlinou a suťou. Steny sú poznačené mrazovým zvetrávaním. V skale nad jaskyňou sa nachádza niekoľko krátkych bezvýznamných dier.

Jaskyňa Mech
Dutina s dĺžkou 3 m leží asi 20 výškových metrov od miesta, kde sa mierne zvažujúci terén povrchu Havranej skaly (východnej) láme do strmého svahu východnej časti planiny, nad bufetom (Ranč) v Zádielskej doline. Dno jaskynky vypĺňa sutina a steny sú tvorené starými, zvetranými sintrovými nátekmi a rekryštalizovanými sintrami, siahajúce aj nad vchod lokality na povrchu. Otvor bol odkrytý rýchlymi svahovými procesmi v strmom úbočí planiny.

Poznámky ku genéze a morfológii jaskýň

Ku charakteru a genéze jaskýň v okolí Havranej skaly výrazne prispieva tektonicko-geologická situácia masívu planiny. Nie mocná vrstva (cca 90 m) čistých vápencov leží na nepriepustnom podloží pieskovcov a bridlíc. Počas jednotlivých geologických období, kedy dochádzalo k postupnému vyzdvihovaniu planiny sa mechanickým pohybom okrajových častí začali vytvárať a formovať poklesnuté formy a ťahové poruchy. Pri ich vzniku zohrali významnú úlohu aj hlboko zarezávajúce sa doliny potokov - Šajbovej a Blatnickej doliny. Poruchy majú generálny smer približne paralelný s okrajom planiny a sú mierne zvlnené. Ako bolo pozorované, veľmi často sa vyskytujú pukliny v zvlnených častiach ťahových porúch smeru SV - JZ (prakticky pri všetkých skúmaných jaskyniach). Opísané priepasti predstavujú typ rozsadlinových jaskynných priestorov (BELLA, 1994). Jedná sa o úzke pukliny, ktorých šírka sa pohybuje od 0,1 m až 3 m (Snežná diera) a závisí od celkového vývinu ťahových puklín. Dĺžka týchto puklín je otázna, no môže siahať aj do horizontálnej vzdialenosti niekoľko stoviek metrov.
Častým javom sú prievany, vznikajúce pri výškovo rozdielnych vchodoch do puklinového systému jaskyne. Pri špecifických podmienkach môže nastať aj ich zaľadnenie (Ľadová jaskyňa v Havranej skale, Snežná diera). Prievany indikujú aj značnú perspektívu rozsadlinových jaskýň podobného typu, hlavne ak klesajú značne hlboko do masívu planiny. Z tohto hľadiska sa javí ako veľmi zaujímavá Havrania priepasť ale aj ťahový systém Snežnej diery. Pod jej súčasným dnom možno predpokladať značné hĺbkové pokračovanie, podobne ako je to v Čertovej diere (-186 m) na Hornom vrchu.

Záver

Výskumom Borčianskej planiny sa nám podarilo preskúmať, resp. objaviť nové, zaujímavé lokality. Z tejto príležitosti by sme sa chceli poďakovať predovšetkým Pištovi Matisovi, ktorý nám polohu Havranej a Zlomovej priepasti ukázal a takisto umožnil nám ich prieskum. V rámci prieskumu sme lokality pozorovali aj chiropterologicky (16 napočítaných netopierov).
Otázkou len naďalej ostáva komu patria objavy (2) vykopaných priepastí na Havranej skale. V priepastiach sme však našli aspoň tajomné iniciály po objaviteľovi - Z. T.

Literatúra

BELLA, P., 1994: Genetické typy jaskynných priestorov Západných Karpát. Slovenský kras, XXXII, ROSA - SMOPaJ, Liptovský Mikuláš.
BENICKÝ, V., 1951: Z činnosti Slov. Speleologickej spoločnosti. Krásy Slovenska, 28, Bratislava, pp. 218-222.
ERDŐS, M., 1978: Definitívny súpis krasových javov Horného vrchu. Manuskript, SMOPaJ LM, pracovisko Košice.
JAKÁL, J., 1975: Kras Silickej planiny. Martin, p. 145.
LALKOVIČ, M., 1997: Krasové javy Slovenského krasu vo svetle súčasného poznania. Ochrana krasových javov a krasových území, Zborník referátov, Brzotín, pp. 12-21.
PRIKRYL, Ľ. V., 1985: Dejiny speleológie na Slovensku. VEDA, Bratislava.
ROZLOŽNÍK, V., 1951: Ako pracujú členovia SSS. Krásy Slovenska, 28, Bratislava, pp. 183-184.
SKŘIVÁNEK, F. - STÁRKA, V., 1956: Krasové zjevy státní přírodní reservace Zádielská dolina. Ochrana přírody, XI, 10, Praha, pp. 289-295.
SÝKORA, J., 1996: Lokalizácia krasových javov Horného vrchu. Sinter, 4, Liptovský Mikuláš, pp. 8-9.

Celý článok | Autor: Tibor Máté | Vytlačiť článok
.: Spomienka :.
Maroš
.: Naj jaskyne SR :.
Najhlbších 50
Najdlhších 50
.: Naj jaskyne sveta :.
NSS World
Deep Cave List

NSS World
Long Cave List
.: Software :.
Therion
Survex
.: Náhodný obrázok :.
J. Ardóčka - Mikov
Dokonale plochý strop jaskyne, foto: G. Lešinský
zobrazení: 1137
.: Počítadlo :.

Tento web site bol vytvorený prostredníctvom phpRS - redakčného systému napísaného v PHP jazyku.