Warning: mysql_result(): supplied argument is not a valid MySQL result resource in /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php on line 65

Warning: Cannot modify header information - headers already sent by (output started at /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php:65) in /var/www/sites/drienka.netkosice.sk/drienka.netkosice.sk/subdomains/www/html/myweb.php on line 187
..:: SPELEOKLUB DRIENKA ::..
Logo
Slovenská speleologická spoločnosť
| Úvodná stránka | Z histórie | O drieni | Speleolinky | Download | Zaujímavosti | Členovia |
.: Z činnosti klubu :.
Fotogalérie
Významné objavy
Výskum a prieskum
Fauna a flóra
Bezpečnosť
Ochrana jaskýň
Zahraničné cesty
Výročné správy
Bibliografia
.: Vyhľadaj na webe :.


vodlitniKoupání v Jižních ČecháchUbytování rodin s dětmiChata v České KanaděKunžak v České KanaděGambitPronájem rekreačních objektůVlčí doupěRybářstvíStrmilovský šachový klubChata na SamotěRekreace v soukromíChata u Komorníka
.: RSS :.
Odber noviniek cez RSS
.: Info :.
© Admin
2000-2013


Z denníka výpravy Rumunsko 2002 - Sighistel

Vydané dňa 21. 02. 2006 (Počet prečítaní: 1414)

Keď sa začala tohto roku formovať už druhá výprava do krasu Rumunska, nebolo možné odolať. Tentokrát neostanem doma. Zhliadnuté diáky i farbisté rozprávanie cestovateľov urobili svoje. Samozrejme i obetavosť mojej rodinky.
Touto cestou ďakujem manželke i drobcovi Tomáškovi za týždňové "uvoľnenie" z rodinného kolobehu.
Výpravy sa zúčastnilo päť členov Speleoklubu Drienka (SSS): František Horčík, Martin Horčík, Vladimír Papáč, Jozef Psotka a Tibor Máté. Záujem prejavil aj náš spoločný kamarát Miroslav Kolesár. Odchodu predchádza pár stretnutí, na ktorých sa dohadujeme, kto čo zoberie z potravín, náradia a výstroje. Batohy naplnené po "okraj" majú okolo tridsať kilogramov. Termín odchodu i približný plán činnosti je známy, tak teda môžeme vyraziť.

7. september 2002
Rýchlikom o 5.38 odchádzame z 2. nástupišťa košickej hlavnej stanice a po chvíli zastavujeme na hraničnom prechode Kechnec - Hidásnémethi. Kontrola prebieha bez zádrheľov, až kým neprichádza arogantný maďarský colník a kvôli čiastočne odlepenej zadnej strane pasu nechce pustiť Mira cez hranice. Ani po Tiborových intervenciách, ktorý jediný ovláda túto pračudesnú reč, sa nedarí osud zvrátiť a Miro sa vracia domov. Veľa nechýbalo a takmer vysadili aj Tibora. V Miskolci prestupujeme na vlak do Debrecenu a po pešom prechode mesta pokračujeme autobusom do Berettyóújfalu a odtiaľ vlakom do Biharkerestesu. Posledných päť kilometrov k maďarsko - rumunskej hranici šliapeme po svojich. Hranicu prekonávame bez problémov a po výmene peňazí sú z nás takmer milionári (1 Euro = 30.000 Lei). Do neďalekého mesta Oradea sa presúvame taxíkmi. Tu si prestavujeme hodinky o hodinu dopredu. Pri železničnej stanici popíjame domáce pivo Ciuc a sledujeme rušnú mestskú dopravu, v ktorej ako inak, dominujú Dacie. Vlak do Ştei má odchod o 15.40, no trvá ešte dobrú polhodinu, kým sa pohne. Začína byť neznesiteľne horúco, každé druhé okno sa nedá otvoriť. To "naše" je zaistené nabitou skrutkou medzi okno a rám. Niektoré sú, zdá sa, fixované špinou. Tortúra graduje, keď si v chodbičke niekto zapáli cigaretu. Čakanie na odchod si spestrujeme sledovaním Cigánov, ktorí sa snažia do vedľajšieho vlaku napchať posteľ (!). Vzhľadom na blížiaci sa odchod sa ju snažia kopaním rozobrať, no glej drží statočne, a tak zanechávajú posteľ aj s jednou súkmeňovníčkou na peróne. Po chvíli sa pohýna aj náš vlak a otvára sa nám ďalší bizarný obraz. Medzi železničným násypom a cestou, na pár metrov širokom pásiku vyšliapanej trávy, si obyvatelia mesta užívajú voľný deň opekaním a vylihovaním na dekách. Opúšťame mesto a slimačím tempom sa vlečieme plochou krajinou. Tento úsek cesty je najhorší. Z monotónnosti nás akurát vytrhnú pre nás nezvyklé čerpadlá na ropných poliach a Rumun s kalašnikovom na kolenách sediaci na jednej z dedinských zastávok. Z Oradei do Ştei je vzdušnou čiarou cca 80 km, no vlakom dobrých 200 km. Cesta najprv smeruje na juhojuhozápad, a potom sa stočí o 120° na východ. Do Ştei prichádzame neskoro, autobus do Sighistelu dnes už nejde. Posledný úsek cesty zdolávame po vlastných. Zastavujeme sa v miestnej krčmičke, kde sa nám prihovára jeden domorodec, miestny znalec. Pred polnocou sa ukladáme na začiatku doliny k spánku.
8. september 2002
Ráno sa presúvame zhruba do polovice doliny, kde mali chlapci tábor počas letnej výpravy. Ako útočište nám poslúži Peştera Şuruţa (Stajňa), veľké abri nad potokom. Hneď sa ideme pozrieť do blízkych jaskýň, najmä P. Drăcoaia, nášho pracoviska. Túto jaskyňu vytipovali chlapci v lete, keď lokalizovali silný prievan spod sintrových nátekov na jej konci. Jožo a Vlado tu hneď aj začínajú robiť, s Ferim sa ideme pozrieť do jaskyne Răsuflătoarea din Blidaru (tento krkolomný názov sme si hneď skrátili a jaskyňu začali nazývať Šuflík). Po desiatich metroch nás zastavuje nízka chodba s jazerom. Nemáme kombinézy ani čižmy, a tak sa vraciame. Prichádzajú rumunskí jaskyniari zo Ştei a robia si v skale oproti trenažér. Zaráža nás, keď pília niekoľko stromov rastúcich popri stene. Jeden z nich dokonca nechávajú krížom cez chodník, ktorým, keďže je dnes sobota, prúdi pomerne dosť turistov. Ideme sa k nim pozrieť a podľa možností porozprávať. Dozvedáme sa, že v doline je známych 180 jaskýň s dĺžkou od 7 metrov, z ktorých najdlhšou je P. Măgura (1870 m). Údajne tu pôsobí 10 jaskyniarskych skupín. Samozrejme, pýtame sa aj na Drăcoaiu. No ten prievan ich nijako nevyvádza z miery. Vraj pracujú v ponoroch na planine, ktoré sú perspektívnejšie. Zaujali nás ich karbidky pomerne historického vzhľadu. Postupne sa striedame v Drăcoaii. Po odstránení sintrových platní začíname kopať horizontálnu chodbu. Výplň tvorí štrk a piesok, ojedinele úlomky sintra alebo skaly. Po vykopaní asi 1,5 metra sa dostávame na miesto, kde sa prievan otáča o 180° a zisťujeme, že prichádza z kanálika prierezu 10 x 15 cm, paralelného s hlavnou chodbou. Kanálik je vlastne voľná časť pod stropom úzkej puklinovitej chodbičky, ktorá sa až meter od stropu rozširuje na prielezný profil. Ten je však vyplnený sutinou a štrkom. Začíname sa zakopávať do hĺbky a čistiť puklinu v jej prieleznej časti.
9. september 2002
Ráno obloha bez mráčika, trochu chladno. Slnko sa do nášho portálu ledva oprie, ešte pred obedom zájde za protiľahlý svah. Feri, Vlado a Jožo idú robiť do Drăcoaii. S Tiborom chceme odfotiť jej impozantný vchod, a tak sa štveráme do svahu oproti, s cieľom nájsť slušný výhľad. Najlepšie miesto je nakoniec nad "našim" abri. Nad ním Tibor nachádza priepasťovitý vchod zahádzaný drevom. Sme vo vytržení. Žeby objav ? Už zbalení čakáme na kopáčov. Prichádza zablatený Jožo. V krátkosti ho informujeme a lezieme k otvoru. Po 1,5 metrovom stupni nasleduje klesajúca, 6 metrov dlhá chodba, ukončená krátkou horizontálnou úrovňou. V jej dne je trojuholníkovitý otvor. Ukotvujeme lano a spúšťame sa 7 metrov hlbokou šachtou na dno priepasti. Z dna vybieha úzky meander, v úvode ktorého je vidieť stopy po sekaní. Z objavu teda nebude nič. Striedame Feriho a Vlada v Drăcoaii. Najprv robíme pár záberov v jaskyni, a potom sa vrháme do sondy. Prehlbujeme tzv. vaničku, takže sa v nej už dá stáť. Silný prievan zháša karbidky. Začíname kopať aj dopredu, kde postupujeme o pol metra. Sediment značne zvlhol. Vraciame sa do tábora. Jožo bol medzitým v P. Dimbul Colibii II. a niekoľkých menších jaskyniach. Večer opäť trávime praním vecí a varením.
10. september 2002
Feri a Vlado nastupujú na kopanie. S Jožom ideme pozrieť jaskyne, ktoré pochodil včera. P. Dimbul Colibii II. je asi 100 metrov dlhá, miestami až 10 metrov vysoká chodba. Dosť je však poznačená ľuďmi, snehobiele steny špatia veľké nápisy. Neďaleko nachádzame dve jaskyne, no nevieme ich bližšie identifikovať. Prichádzame ku susednému skalnému žľabu. Jožo bol včera aj tu a ukazuje mi dve asi 30 metrov dlhé jaskyne. Jedna je dosť vysoko nad dolinou, hneď pri žľabe, druhá je nižšie, asi 15 m nad žľabom. Medzi nimi našiel v skalnom dne žľabu otvor, ktorý čiastočne rozšíril. Dnes ho ešte viac zväčšujeme a darí sa nám vkĺznuť dnu. Je to malá kaverna, ktorá je v čase zrážok, resp. topenia snehu pretekaná vodou. Pekne modelovaný odtokový meandrík je však príliš úzky a nezaznamenali sme tu ani prievan. Vzhľadom na jej povahu ju nazývame Prietočnou jaskyňou. Schádzame do doliny a vraciame sa do tábora. Jožo ostáva a ja s Tiborom si ideme obzrieť jaskyňu nad portálom. Voláme ju Dvojvchodová, pretože sa nám nepodarilo zistiť jej pravé meno. Ľavý vchod je menší a pokračuje asi 10 metrov dlhou chodbou do šikmého dómu. Chodba i svah pod vchodom nesú znaky po tečúcej vode. Z dómu pokračuje zužujúca sa chodba. V pravom vchode je akési prepadlisko a stará zvetraná výzdoba. Krátka chodba končí zvetranými sintrovými hrádzami a je prepojená nízkym prielezom s dómom. Tibor sa najprv snaží preskúmať mladšiu chodbu, no je to veľmi tesné. Upozorňujem ho na puklinu nad hrádzami a identifikujeme prievan. Všímame si i stropné koryto mieriace od pukliny ku vchodu. Vlieza do pukliny a prediera sa mierne stúpajúcou meandrujúcou chodbou až ku 4 metre hlbokej priepasti. Opatrne ju zlieza a oznamuje, že prievan vychádza z úzkej chodbičky so zasintrovaným dnom. Je tam značka vypálená karbidkou. Trčiace brity sa už niekto pokúšal odbiť, no zrejme neprenikol ďalej. Chlapci, ktorí prišli z kopania tesne pred nami, sa zberajú do "Šuflíka". Vraj chodbu v Drăcoaii prekopali na 1,5 metra a ide to celkom dobre. Tibora však láka chodbička v Dvojvchodovej jaskyni. S Jožom to teda idú obzrieť, no ani nie po dvoch hodinách prichádzajú späť. Tak jednoducho to ďalej nepôjde. Vracajú sa aj Feri a Vlado zo "Šuflíka". V jaskyni vraj stretli dvoch Čechov - krasových turistov, ktorí preliezajú tunajšie jaskyne. Okolo šiestej ideme pokračovať v kopaní do Drăcoaie. Jožo na čelbe, ja vo vaničke, Tibor hore. Po chvíli kopania sa odrazu utrhla od masívu časť hlineného svahu. Po vyhrabaní mojej nohy sme si všimli medzeru medzi masívom a veľkým blokom. Spod neho by sme už nevyhrabali nič. Neostáva nič iné, len zhodiť blok do sondy. Najprv prerážame prepážku medzi hlavnou chodbou a prievanovým kanálikom. Cez neveľký otvor nazeráme do neznámeho priestoru. Je to však ešte ďaleko. Jožo odchádza do tábora. Neprešlo päť minút a obkopaný blok letí do sondy. Keby jej nebolo, nemali by sme šancu tento i ďalšie veľké balvany odstrániť. Získavame cenný pracovný priestor. V eufórii sa nechávame ovievať prievanom, ktorému teraz môžeme priamo nastavovať tváre. V postupe do tajomného neznáma bráni okrem ľahko kopateľných sedimentov ešte jeden výčnelok v chodbičke, no pobúchame po ňom viac - menej len kvôli otestovaniu. Vyčerpaní schádzame o štvrť na dvanásť do tábora, kde nás už chlapci netrpezlivo očakávali. Ostáva ešte nočné pranie kombinéz a rukavíc.
11. september 2002
Hneď zrána ideme všetci okrem Joža do dediny kúpiť proviant, hlavne chlieb. V Sighişteli chleba niet, tak šliapeme do Cimpani. V jednom obchodíku so sedením vonku raňajkujeme pivo a celkom dobrú čokoládu Poiana. V tomto obchode však získavame iba tri chleby. Ideme späť do Sighiştelu, kde chlieb medzitým doviezli a dokupujeme ešte dva. Vraciame sa do doliny. Feri a Vlado idú dopredu, my s Tiborom vyliezame pozrieť skalný most, ktorý sme si všimli cestou do dediny. Je to pozostatok nejakej starej jaskyne. Podľa mapy zisťujeme, že sa volá P. cu Punţi. Pred príchodom do tábora si ešte prezeráme P. de la Strimtura a jaskyňu oproti. Sú to menšie diery. Jožo ide na povrchovku, niekde nad Drăcoaiu. Ja sa vyberám hore dolinou. Zastavujem sa pri P. Gaura Fetii, ktorá je len meter nad potokom. Zaujímavá rúrovitá chodba s priemerom 1,5 metra po siedmich metroch prechádza do neprieleznej pukliny. Na dne sú veľké nekrasové valúny. Evidentne je v čase zrážok a na jar pretekaná vodou, pod vchodom vidieť koryto ústiace do potoka. Hneď za jaskyňou je z pravej strany menšia dolina, z ktorej sa akoby valí hŕba vápencových i akýchsi pieskovcových valúnov bordovej farby. V jej svahu sú dve menšie pukliny, ktoré tiež nesú stopy po výtoku vody. Stretávam tu Joža, ktorý bol v P. de Dl. Blidarului, uklonenej chodbe dlhej asi 70 metrov. Je vraj vyššie vo svahu, oproti "nášmu" abri. Jožo schádza do tábora, ja pokračujem ku P. Pisolca. Prezerám si jej vstupnú časť a vraciam sa späť. Jaskyňu sa chystáme navštíviť neskôr. Feri a Vlado idú kopať do Drăcoaie, po hodine ide za nimi aj Jožo. Ani nie po dvoch hodinách sa im podarilo prekopať posledný úsek. Zospodu rozšírili otvor v sintrových doskách a dostali sa bočnej prítokovej vetvy. Radosť však po niekoľkých metroch ochabla. Z dohora sa zužujúcej kruhovej sienky pokračuje puklinovitá chodba, ktorej začiatok nie je prielezný. S Tiborom to ideme pozrieť a zamerať. Vraciame sa pre kladivá, ktoré chlapci už zniesli do tábora. Ja rozširujem vstupnú úžinu a Tibor stojac na zaklinenom dreve sa snaží rozšíriť úžinu pod stropom sienky. Je to však kompaktný masív, na pokorenie ktorého sú potrebné progresívnejšie pracovné nástroje ako je sekáč a kladivo… Pekne vykorodované steny pokrýva v spodnej časti množstvo pizolitov. Našu bezmocnosť pred nepokoriteľnou prekážkou umocňuje okrem prievanu aj evidentné žblnkanie vody. Zameriavame priestory a robíme pár záberov. Z výsledku po toľkej drine sme všetci mierne sklamaní. Pri ohni ešte do noci rozoberáme posledné udalosti.
12. september 2002
Ráno ideme s Tiborom do P. Pisolca. Berieme aj fotografické inštrumenty. Po chvíli stúpania hore dolinou sa ocitáme pod mohutnou travertínovou kopou, vytvorenou vytekajúcim tokom z jaskyne. Prezliekame sa do kombinéz a vydávame sa priestrannou chodbou do útrob jaskyne. Z mokrých členkov sú za chvíľu mokré kolená a onedlho, keď sa blížime k vysekanému oknu nad sifónom, sme namočení až po rozkrok. Hlbinu pod oknom odhadujeme na 2 - 3 metre. No čo nevidíme, z okna trčia nejaké nohy v bermudách a sandálkach. Spoznávame češtinu a zisťujeme, že sú to tí dvaja českí krasoví turisti. Na naše prekvapenie sa týpek súka (nebyť nás) do úplnej tmy. Jeho svetlo z bicykla (!!!) po páde do vody prestalo fungovať. Navigujeme ho, aby trafil na brvno preložené cez hladinu, ktorá je asi 1,5 metra pod oknom. Vylieza aj druhý "spelouš" s čelovkou. Je to skutočne hazard, ísť s takýmto vybavením do veľkej jaskyne. Keby im odišlo aj druhé svetlo, nemajú šancu dostať sa von. Dolinou síce cez víkend prechádza hodne ľudí, no navštevujú len suché a prístupnejšie jaskyne. Lúčime sa s expertmi a prechádzame oknom do pokračovania tejto nádhernej jaskyne. Rozporom i traverzovaním ponad hladinu sa presúvame ďalej. Hneď aj fotíme, no už pri prvom zábere na béčko ničím drôtovú spúšť. Na(ne)šťastie je Tiborova. Kľudná hladina po pár desiatkach metrov opäť mizne pod stenou, no je tu suchá obchádzka a za ňou opäť pokračuje široká chodba. Tá však náhle mení charakter z 5 - 7 metrov širokého riečišťa s takmer stojatou vodou na meandrujúcu, až 10 metrov vysokú a len 1 - 2 metre širokú chodbu s dravo sa valiacim tokom. Ten vytvára fantastické hrnce a vane, takmer bez sedimentov. Žasneme nad silou vody a obdivujeme vyerodované skalné brity a kulisy. Monotónne predieranie sa meandrami, ktoré majú hádam aj 180°, prerušuje len jeden trojmetrový vodopád. Pomocou dvoch slučiek upevnených hrdzavými skrutkami sa však dá ľahko zdolať. Jaskyňa opäť prechádza do krátkeho širšieho úseku a mizne v štrkových náplavoch pod stenou. Pokračovanie je v komíne, do ktorého hybko vlieza Tibor. Charakter vyšších častí komína i jeho vystrojenie spitmi dáva tušiť neľahký postup. Nemáme ani kus špagátu, a tak sa vraciame späť a fotografujeme. Chlad nás však núti k pohybu. Na chvíľu sa zastavujeme v tábore, a keďže sme celí mokrí, využívame to na návštevu "Šuflíka". Tri metre dlhé a 40 cm hlboké jazierko vo vstupnej chodbe, ktoré treba prejsť štvornožky, nás hneď preberá. Štvormetrový stupeň zdolávame pomocou lana, ktoré tu nechali Feri a Vlado. Pokračujeme nižšie zablatenými chodbami, až prichádzame na aktívny tok v rozmernej chodbe. Výzdoby tu niet, no surové skalné tvary sú krásne sami osebe. Tok vychádza i mizne v sifónoch, ktoré sú bohužiaľ blízko pri sebe. Pri odtokovom sifóne sa možno dostať na hornú úroveň, ktorú tvorí asi 20 metrov dlhá chodba. Celková dĺžka jaskyne je vyše 200 metrov. Je nám už riadna zima, aj tu sme sa poriadne ponamáčali. Vraciame sa späť, no hlavne v stúpajúcich zablatených kanáloch je čo robiť, aby sa človek po metrovom postupe hore neskĺzol tri dole. Vychádzame z jaskyne a zisťujeme, že začalo pršať. Cestou do tábora stretávame rumunských turistov, ktorí na nás pozerajú ako na mimozemšťanov. Sme mokrí, zablatení a ešte nám aj horia karbidky. Vlado ešte ide na krátku povrchovku v okolí P. Dimbul Colibii II. Večer sedíme pri ohni a dumáme, čo zajtra, v posledný deň.
13. september 2002
Mrholí a je dosť vlhko. Pri ohni dosúšame veci, hlavne topánky. Sem - tam prestáva pršať, no po chvíli opäť začne. Nakoniec využívame jedno "nepršanie" a vyrážame do P. Măgura. Aj túto stretol osud ľahko prístupnej jaskyne pre širokú verejnosť. Ohniská v portále, odpadky pred i vo svahu pod jaskyňou, nápisy na stenách. Vchod bol pôvodne uzavretý, no teraz z toho ostal len dva metre vysoký múr so zárubňou a niekoľkými tyčami pôvodne vypĺňajúcimi zvyšný priestor po strop. Jaskyňa musela byť niekedy veľmi krásna. Prechádzame mohutnými chodbami s bohatou výzdobou, ktorých dná pokrývajú sintrové jazierka a hrádzky. V rôznych častiach aj fotografujeme a je skutočne čo. Po niekoľkých hodinách vychádzame z jaskyne. Jožo a Feri sa vracajú do tábora, s Tiborom sa ešte ideme pozrieť na koniec doliny. Strmé steny nie sú od seba vzdialené viac ako pár metrov. Dno pokrývajú mocné nánosy štrku i veľkých balvanov, kmene stromov i s koreňmi. Samotná dolina pokračuje ďalej, no tento čiastočný záver tvorený šesťmetrovým skokom s jazierkom je impozantný. Je po daždi a steny pokrýva jemný film stekajúcej vody. V tábore si balíme veci a vrháme posledné pohľady na miesto, kde sme prežili celý týždeň. Schádzame do dediny a zastavujeme sa v krčmičke, kde sme pobudli i pri našom príchode. Popíjame pivo, lúskame slnečnicu a debatujeme. Prichádza aj náš starý známy Nicolae Groza, ktorý tvrdí, že robil sprievodcu po jaskyniach v okolí. O desiatej vyrážame na nočný pochod do Ştei, lebo podľa domácich o druhej ráno ide vlak do Oradei. Na stanici však zisťujeme, že žiadny vlak o takom čase nejde. Je pred polnocou a vlak ide až o 7.10 hod. Rozbaľujeme spacáky a karimatky a ustieľame si v čakárni na lavičkách.
14. september 2002
Pred šiestou vstávame dolámaní z lavičiek, ide prvý vlak. V čakárni sa už nazbieralo pár ľudí, no tvária sa, že nás nevidia. O 7.10 odchádzame zo Ştei osobným vlakom, do Oradei prichádzame po jedenástej. Taxíkmi sa odvážame na hranicu a po pešom prechode vybavujeme opäť taxík do Berettyóújfalu, kde tak-tak stíhame vlak do Biharkerestesu. Odtiaľ pokračujeme autobusom do Debrecénu. Takmer dve hodiny času trávime v Omega bare pri stanici, kde míňame posledné forinty za divné pivo a vlakom o 16.15 cestujeme do Košíc. Po týždni stojíme živí a zdraví na rodnej hrude.

Celý článok | Autor: Martin Horčík | Vytlačiť článok
.: Spomienka :.
Maroš
.: Naj jaskyne SR :.
Najhlbších 50
Najdlhších 50
.: Naj jaskyne sveta :.
NSS World
Deep Cave List

NSS World
Long Cave List
.: Software :.
Therion
Survex
.: Náhodný obrázok :.
Meandre za Gabiho dómom
Meandre za Gabiho dómom, foto: V. Papáč
zobrazení: 474
.: Počítadlo :.

Tento web site bol vytvorený prostredníctvom phpRS - redakčného systému napísaného v PHP jazyku.